V podstate a na začiatku krízy na Ďalekom východe sa americká administratíva počas japonskej intervencie v Číne v zásade zasadzovala za udržanie mieru v ázijsko-tichomorskom regióne, aby sa politická a vojenská pozornosť Washingtonu mohla sústrediť na situáciu v Európe, ktorá bola v tom čase pre Ameriku oveľa dôležitejším geopolitickým regiónom ako Ázia.
Preto sa americká administratíva obmedzila na protesty počas japonskej invázie do Mandžuska a neskôr do hlavných častí Číny. Keď však Japonsko 27. septembra 1940 uzavrelo spojenectvo s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, Washingtonu sa zrazu ukázali súvislosti medzi politickými a vojenskými udalosťami v Európe a udalosťami na Ďalekom východe v Ázii.
Japonsko, teraz priamy nemecký spojenec so zmluvnými záväzkami voči Berlínu a Rímu a naopak, bolo administratívou vo Washingtone tvrdšie napadnuté, a preto bolo vystavené extrémne prísnym ekonomickým sankciám, ktoré boli pre Japonsko v skutočnosti smrteľné.
Rok (december 1940) pred japonským útokom na Pearl Harbor (december 1941) bol Washington veľmi znepokojený rastúcim japonským agresívnym tónom, ktorý bol produktom rastúceho amerického imperializmu v ázijsko-tichomorskej oblasti od roku 1898 a ktorý Japonsko od konca 19. storočia považovalo za svoju imperiálnu oblasť, napodobňujúc západné veľmoci, ktoré mali svoje vlastné imperiálne sféry vplyvu a kolonializmu.
Americká vláda preto zaviedla embargo na predaj železného šrotu a vojnového materiálu do Japonska, hoci dovtedy Washington nestanovil žiadne bariéry vo svojom obchode s Japonskom, takže v čínsko-japonskej vojne, ktorú Japonsko začalo v roku 1937 (a trvala do roku 1945), mohla Čína oprávnene namietať, že vojensko-politické aktivity Tokia počas prvých troch rokov vojny boli ekonomicky inšpirované touto protijaponskou politikou Washingtonu, ktorej konečným cieľom bolo v podstate prinútiť Japonsko ukončiť vojenské aktivity v Číne.
To však konkrétne znamenalo, že Japonsko sa muselo vzdať myšlienky vytvorenia svojej ázijsko-tichomorskej ríše v prospech Francúzska, Veľkej Británie, Holandska a Ameriky, ktoré v tom čase už mali svoje kolónie v tejto časti sveta.
V každom prípade USA v prípade Japonska uplatnili nový spôsob diplomacie, ktorým bola metóda ekonomického nátlaku na dosiahnutie politických cieľov. Treba tu poznamenať, že politika zavádzania ekonomických sankcií voči krajine je kontroverzná už od založenia Spoločnosti národov po prvej svetovej vojne.
Najmä zavedenie sankcií „medzinárodným spoločenstvom“ proti Taliansku v roku 1935 bolo neúspešné a malo mnoho úmyselných nedostatkov, najmä zo strany Veľkej Británie, takže tzv. habešská kríza (1935 – 1936) nepriniesla žiadne pozitívne výsledky. Na rozdiel od Talianska však americké ekonomické sankcie voči Japonsku, aspoň tak, ako boli voči Japonsku uvalené, museli (podľa presvedčenia Washingtonu) dosiahnuť svoj cieľ.
Protijaponské ekonomické sankcie sa však v Tokiu ukázali ako neúspešné. 9. apríla 1941 Japonsko z vlastnej iniciatívy predložilo Washingtonu diplomatický návrh s cieľom vyriešiť politické napätie medzi oboma krajinami. Tokio konkrétne požadovalo, aby USA pomohli Japonsku získať potrebné suroviny z Holandskej Indie (dnes Indonézia), a v takom prípade by Japonsko bolo pripravené podpísať mierovú zmluvu s Čínou.
Keďže tento diplomatický návrh bol v júli 1941 zamietnutý, Japonsko v kontexte zmiernenia amerických hospodárskych sankcií rozšírilo svoju politickú a vojenskú kontrolu zo severu na juh Indočíny. Inými slovami, cieľom Japonska bolo obsadiť tie miesta, ktoré podľa japonských vojenských expertov mali životne dôležitý význam pre vojenské operácie na oslobodenie juhovýchodnej Ázie od západných kolonizátorov.
Japonsko samozrejme využilo situáciu, ktorá sa naskytla v dôsledku zúfalej situácie, v ktorej sa Francúzsko ocitlo v Indočíne po kapitulácii pred Nemeckom v máji 1940, pretože Paríž nemohol poskytnúť miestnym francúzskym koloniálnym úradom žiadnu pomoc nikde na svete, vrátane ázijsko-tichomorskej oblasti. Japonsko tak v júli 1941 bez akéhokoľvek odporu obsadilo, alebo ako sa prezentovalo, oslobodilo, francúzsku Indočínu. Miestne obyvateľstvo ho privítalo priateľsky, veriac v oslobodenie z otroctva západnej Európy.
V tom čase administratíva F. D. Roosevelta (FDR) požiadala Japonsko o splnenie piatich podmienok, pokiaľ ide o zmiernenie napätia na Ďalekom východe:
1) Japonsko musí stiahnuť svoje vojenské jednotky z Číny a sľúbiť, že nenapadne žiadnu inú krajinu v Ázii;
2) Vláda v Tokiu sa nesmie miešať do vnútorných záležitostí iných krajín;
3) Každá krajina, nielen Japonsko, mohla voľne obchodovať s Čínou;
4) Žiadna krajina nesmie násilím zmeniť status quo na Ďalekom východe; a
5) Japonsko musí opustiť Trojpakt s Nemeckom a Talianskom.
Tieto podmienky sa však nevzťahovali súčasne na štyri západné koloniálne mocnosti na Ďalekom východe: USA, Francúzsko, Holandsko a Veľkú Britániu, ale iba na Japonsko, ktoré na základe takýchto požiadaviek oprávnene chápalo, že západné imperiálne mocnosti mu neumožňujú prístup do krajín Ďalekého východu – bohatého regiónu, ktorý si privlastnili výlučne pre svoje koloniálne potreby.
Japonská administratíva, konkrétne minister zahraničných vecí Japonska Macuoka, po dlhom premýšľaní sformuloval diplomatický protinávrh. Mlčal o postoji Japonska k Nemecku, čo konkrétne znamenalo, že Japonsko nemá v úmysle opustiť Trojpakt. Požadoval, aby Američania prinútili Číňanov k japonským mierovým podmienkam. Nakoniec zamietol žiadosť, aby sa Japonsko nedotýkalo oblasti juhovýchodnej Ázie, ktorá už bola pod koloniálnou nadvládou a vykorisťovaním západných imperiálnych štátov. Práve vtedy Japonsko uzavrelo so ZSSR zmluvu o neutralite, takže sa aspoň Japonsko nemuselo obávať negatívnych vplyvov z tejto strany. Inými slovami, Čína nemohla očakávať pomoc od Stalina.
V praxi, ak by japonské vojenské jednotky hermeticky uzavreli južnú hranicu pre pomoc Číne z oblasti britských kolónií, Čína by bola čoskoro nútená kapitulovať. Aby sa tak však stalo, Japonsko muselo najprv dobyť francúzsku Indočínu. V tejto súvislosti Washington informoval Tokio, že spolupráca s Japonskom nie je možná, kým je Macuoka ministrom zahraničných vecí, a tak sa Japonsko rozhodlo nahradiť ho novým ministrom Tojodom, ktorý bol v zásade viac pripravený na dialóg s USA.
Japonsko však usúdilo, že diplomacia nebude veľmi užitočná, a tak 25. júla 1941 obsadilo Francúzsku Indočínu s úmyslom úplne izolovať Čínu od zvyšku sveta. V japonských rukách bola Francúzska Indočína vynikajúcou geopolitickou základňou pre japonské vojenské operácie proti Holandskej Indii, Britskej Malajzii a Britskému Singapuru.
V podstate chceli USA zabrániť Japonsku v získaní kontroly nad juhovýchodnou Áziou, ktorá bola veľmi bohatá na suroviny, ako je ropa, kaučuk a cín. Ak by Japonsko dobylo tieto oblasti, ako sa mu to podarilo v roku 1942, nebolo by od USA závislé, pokiaľ ide o ropu. Ropa bola hlavnou zbraňou v rukách USA proti Japonsku, pomocou ktorej mohli Američania udržať Japonsko v podriadenosti, pokiaľ by nezačalo vojnu proti USA. Okrem toho USA potrebovali aj kaučuk z Holandskej Indie, takže Washington prerušil obchodné vzťahy s Japonskom.
Za takýchto okolností USA prerušili obchodné vzťahy s Japonskom, ku ktorým sa pridali Holandsko a Veľká Británia. Tento vývoj udalostí úplne ohrozil japonskú ekonomiku a ďalšie fungovanie štátu. V tom čase bolo Japonsku úplne jasné, že ak tieto tri západné koloniálne mocnosti nezrušia embargo voči Japonsku, Japonsku v takom prípade zostane už len jedna možnosť, a tou je vojna, aby sa silou prebojovalo k ropným poliam a ďalším potrebným surovinám (kaučuk) v juhovýchodnej Ázii. Tento vývoj situácie by však určite spôsobil vojnu s USA.
V tom čase americká tlač vyjadrovala neochvejné želanie nevstúpiť do vojny proti Japonsku a zachovať si neutralitu. V tom čase sa mnohí Američania obávali, že by sa USA mohli zapojiť do vojny proti Nemecku prostredníctvom vojny s Japonskom. Inými slovami, mnohí sa obávali, že konečným cieľom americkej administratívy F. D. Roosevelta (FDR) bolo vstúpiť do vojny proti Nemecku prostredníctvom vojny s Japonskom a kvôli záchrane Židov v Európe. Logika bola jednoduchá: ak by USA vyhlásili vojnu Japonsku, Nemecko by automaticky vyhlásilo vojnu USA.
Stačilo priamo vyprovokovať Japonsko ako priameho agresora voči USA a USA by sa nepriamo ocitli vo vojne proti nacistickému a antisemitskému Nemecku. Presne to, čo chcela administratíva F. D. Roosevelta (32. prezidenta USA v rokoch 1933 až 1945). Útok na americkú tichomorskú flotilu na Havaji bol preto ideálnym riešením, teda dôvodom, prečo Washington vstúpil prostredníctvom vojny s Japonskom v skutočnosti do vojny s nacistickým Nemeckom.
Treba si uvedomiť, že F. D. Roosevelt (ktorého otec bol podnikateľ zo židovských kruhov) začal svoju kariéru, keď ho Woodrow Wilson (Žid) v roku 1915 vymenoval za námestníka ministra námorníctva. A v tom čase (1941) prebiehal v Európe holokaust, pri ktorom boli Židia hromadne zabíjaní. Američania určite neboli ochotní zomierať v Európe kvôli holokaustu. Preto musela byť Amerika zatiahnutá do vojny proti antisemitskému Nemecku okľukou. Táto obchádzka sa volala Japonsko, ktoré malo od roku 1940 trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom o automatickom vstupe do vojny, ak by jedna z týchto troch krajín bola vo vojne s inou krajinou.
Japonská vláda dúfala, že v prípade priamych rozhovorov s FDR by sa dalo dosiahnuť vzájomne prijateľné riešenie. Sám FDR bol za usporiadanie bilaterálnej konferencie na najvyššej úrovni, ale americkí poradcovia pre zahraničné veci chceli mať vopred dôkazy o tom, že Japonsko bude ochotné prijať americké záväzky. Americká administratíva v tejto diplomatickej iniciatíve Japonska videla známky slabosti, pretože sa jej zdalo, že v tej chvíli sa Japonsko vyhýba vojne proti USA. Washington potom usúdil, že nastal čas na definitívne urovnanie otázky Číny a problémov na Ďalekom východe v prospech Ameriky, v nádeji, že Japonsko splní všetky americké požiadavky vzhľadom na ťažkú ekonomickú situáciu, v ktorej sa nachádzalo v dôsledku ekonomického embarga západných koloniálnych mocností.
Napriek zložitej ekonomickej situácii sa však japonská armáda odmietla stiahnuť z Číny. Nakoniec sa ukázalo, že ani jedna z oboch strán nebola pripravená dosiahnuť dohodu vo forme kompromisu – ani Japonsko, ani USA. Pokiaľ ide o Japonsko, civilná správa bola pripravená akceptovať americké požiadavky, ale japonská armáda ich nekompromisne odmietla.
Americký prezident FDR zaujal tvrdý postoj k vznikajúcej kríze vo Francúzskej Indočíne a výrazne zintenzívnil hospodársku vojnu proti Japonsku. Predovšetkým zmrazil japonské aktíva v USA a začal politiku, ktorá nakoniec viedla k embargu na predaj ropy a ocele do Japonska, čo zasadilo smrteľnú ranu japonskej ekonomike a tým aj spoločenskému životu. Toto bol kľúčový bod vo vývoji japonsko-americkej krízy, pretože americká vláda vo Washingtone zásadne sprísnila svoju politiku voči Japonsku, takže Japonsko nakoniec nemalo inú možnosť, ako sa vymknúť zovretiu americkej politiky. USA urobili tento politicko-ekonomický krok na prekvapenie mnohých zainteresovaných strán v politike tichomorskej Ázie vrátane samotného Japonska.
Washingtonská administratíva podnikla tieto ekonomicko-politické kroky pred zmenou nálady v USA voči vojne s Japonskom, ale s plným vedomím, že by to Japonsku spôsobilo obrovské ekonomické a sociálne škody, takže z tohto dôvodu by Japonsko muselo adekvátne reagovať.
Japonsko veľmi rýchlo pocítilo dôsledky takýchto amerických sankcií, najmä pokiaľ ide o zákaz dovozu ropy. Pripomeňme si, že Japonsko nemalo, rovnako ako teraz, takmer žiadne prírodné zdroje, najmä ropu ako kľúčový zdroj energie. Zrušenie sankcií na dovoz ropy do Japonska bolo vtedy pre národné hospodárstvo Tokia otázkou života a smrti.
Japonsko preto muselo urobiť niečo konkrétne: buď tento problém vyriešiť diplomaticky, alebo vojnou. Problémom pre Japonsko bolo, že riešenie tejto otázky neležalo v rukách Japonska, ale v rukách Washingtonu. V tom čase (v lete 1941) malo Japonsko zásoby ropy na dva roky hospodárskej činnosti vrátane vojnových podmienok. V tejto situácii Japonsko nemohlo dovážať ropu z USA ani zo žiadnej inej krajiny. Inými slovami, kvôli americkým sankciám bolo Japonsko odrezané od zvyšku sveta, čo sa týka dovozu surovín, nielen ropy. Aby bol problém pre Japonsko ešte väčší, americké ekonomické embargo voči Japonsku dodržiavalo aj Britské impérium, ako aj Holandsko v Indonézii. Indonézia bola mimochodom bohatá na kaučuk, z ktorého sa vyrábali pneumatiky.
Tokio si konečne uvedomilo, že nie je schopné vraziť klin medzi tieto západné koloniálne mocnosti. Japonsko si tiež uvedomovalo, že má energetické rezervy len na obmedzený čas a potom by jeho koloniálna politika v Číne, ako aj samotný hospodársky život v Japonsku, skončili. Preto muselo Japonsko čo najskôr urobiť niečo konkrétne a jeho hlavným nepriateľom boli USA a navyše Veľká Británia a Holandsko so svojimi kolóniami v ázijsko-tichomorskom regióne, ktoré kontrolovali produkciu a vývoz životne dôležitých energetických a iných hospodárskych surovín. Inými slovami, Tokiu bolo jasné, že priama vojenská zrážka s USA je nevyhnutná, ak si chce Japonsko zabezpečiť svoju hospodársku nezávislosť do budúcnosti.
Na americkej strane smeroval Roosevelt politiku USA voči Japonsku priamo iba jedným smerom – vojnou. Americký prezident samozrejme verejne neoznámil svoje rozhodnutie ísť do vojny, takže americká verejnosť, hoci bola rozrušená vývojom situácie s Japonskom, stále chcela mier a verila, že ho chce aj sám Roosevelt. Americká administratíva, aby sa vyhla vojne, požadovala od Japonska prostredníctvom tajných diplomatických kanálov pevné záruky, že Tokio drasticky zmení svoju politiku voči Číne a juhovýchodnej Ázii vo všeobecnosti tak, že koloniálnymi pánmi v tejto časti sveta budú iba západné mocnosti.
Washington však nesprávne odhadol, že americké ekonomické sankcie proti Japonsku povedú k vojne Japonska proti Veľkej Británii a Holandsku, ale nie proti samotným USA, keďže ekonomické zdroje, ktoré Japonsko zúfalo hľadalo, boli v koloniálnych rukách Londýna a Amsterdamu v juhovýchodnej Ázii, čo bolo v podstate správne. Washington v skutočnosti hral špinavú hru so svojimi západnými spojencami v regióne, t. j. v Britskej Malajzii a Holandských východných Indiách, pretože vedel, že v prípade vojny medzi Japonskom a Veľkou Britániou a Holandskom by im nemohol pomôcť kvôli americkému zákonu o neutralite, a preto by Amerika musela stáť bokom, zatiaľ čo Japonsko by obsadilo britské a holandské kolónie v ázijsko-tichomorskom regióne, čo sa konkrétne stalo v roku 1942.
Japonsko navrhlo, aby sa s USA dosiahla konečná dohoda o odstránení potreby vojny, čo administratíva vo Washingtone akceptovala a začala rokovania. Nová japonská vláda pod vedením generála Toja požadovala, aby japonské jednotky zostali v severnej Číne aspoň ďalších 25 rokov. Zo zostávajúcej časti Číny by sa japonské jednotky stiahli do dvoch rokov po podpísaní dohody s USA. Američania však odhadli, že Japonsko nechce úplne evakuovať svoje jednotky z Číny. Japonsko tiež odmietlo odstúpiť od Trojstranného paktu. Japonskí diplomati sa snažili presvedčiť americkú administratívu, že spojenectvo s Nemeckom a Talianskom Japonsko k ničomu nezaväzuje, takže USA nemali dôvod na obavy.
Američania však japonský návrh neprijali a tento postoj Washingtonu pramenil zo skutočnosti, že americká spravodajská služba prelomila japonské kódy, takže Washington vopred poznal kompletnú korešpondenciu medzi japonským veľvyslanectvom v USA a Tokiom a naopak. Americká administratíva tak mohla neustále vyzývať Japonsko k vojne. Na americkej strane boli o týchto spravodajsky kódovaných správach informovaní prezident Roosevelt, minister zahraničných vecí, minister vojny a generál Marshall. Všetci, aby zachovali tajomstvo, každú správu po prečítaní na mieste zničili. V každom prípade Washington požiadal Japonsko o úplnú evakuáciu Číny, aby sa Čína stala úplne nezávislou (aspoň od Japonska) a odstúpila od Trojstranného paktu, čo bolo v tom čase pre Japonsko v podstate neprijateľné.
Americká administratíva správne odhadla, že aby sa predišlo vojne, do týchto životne dôležitých rokovaní s Japonskom sa zapojí Veľká Británia a Holandsko, ktoré malo mimoriadny záujem o osud Ďalekého východu, teda o osud svojich kolónií v tejto oblasti. Washington Londýn priebežne informoval, najmä o priebehu rokovaní. Britský premiér Winston Churchill bol osobne proti odporu, ale o Japonsku a celej geopolitickej situácii na Ďalekom východe mal oveľa menej jasné predstavy. Preto bol až do samého konca rokovaní presvedčený, že Japonsko nakoniec ustúpi. Mýlil sa a vojna na Ďalekom východe ho jednoducho zaskočila. Veľká Británia, rovnako ako Holandsko, neboli na túto vojnu pripravené, takže Japonsko po Pearl Harbore veľmi rýchlo obsadilo ich koloniálne impériá.
Tieto rokovania s Japonskom sa začali v júli 1941 a v novembri dosiahli svoj vrchol a definitívny krach. Japonsko do týchto rokovaní vkladalo len veľmi malé nádeje a vstupovalo do nich prakticky z diplomatického zúfalstva, hoci naňho doliehali ekonomické sankcie. Bez ohľadu na silný protivojnový trend v Japonsku, japonskú zahraničnú politiku v tom čase viedli prevažne generáli a admiráli, z ktorých väčšina dospela k záveru, že pre Japonsko je vojna jedinou politikou, ktorá ponúka nádej na prežitie japonského štátu. Tento okruh japonských diplomatov a ďalších vplyvných osobností bol povzbudený ich rozhovormi s hitlerovským Nemeckom, ktoré v týchto mesiacoch trvalo na tom, že Japonsko musí zaútočiť na britské kolónie na Ďalekom východe, najmä v Singapure. Berlín zároveň informoval Tokio, že operácia bude ľahko realizovateľná, čo sa potvrdilo v roku 1942. Nemecko a Japonsko vtedy spoločne dospeli k záveru, že vojna proti západným kolonialistom na Ďalekom východe je nevyhnutná a že preto je pre Japonsko lepšie začať vojnu čo najskôr.
V novembri 1941 si washingtonská administratíva konečne uvedomila, že diplomatické rokovania s Japonskom nepriniesli žiadne ovocie. Formálne boli diplomatické rokovania s Japonskom prerušené kvôli vládnej kríze v Tokiu, pretože japonský umiernený premiér princ Konoje rezignoval a nahradil ho generál Todžo Hideki, ktorý prejavoval otvorené pohŕdanie USA. Japonská vláda rokovala, ale v zásade sa rozhodla pre vojnu. Tokio bolo ochotné vidieť, čo USA ponúknu, aby sa predišlo vojne. Washington bol na vojnu s Japonskom pripravený, ale formálne sa stále snažil zachovať mier svojimi diplomatickými manévrami.
Koncom novembra 1941 teda USA predložili Japonsku svoju poslednú mierovú ponuku – zrušenie embarga na dovoz ropy a ocele. Na oplátku malo Japonsko poskytnúť územné záruky, ale nebolo jasné, aké. Prvým návrhom bolo jemné zaobchádzanie s Japonskom. V takom prípade by stačilo stiahnutie japonskej armády z Indočíny. Existovala objektívna nádej, že takéto riešenie nakoniec povedie k úplnému stiahnutiu japonskej armády z ázijskej pevniny, ale táto možnosť sa nemala ani uponáhľať, ani na nej priamo trvať v rámci bezprostredných podmienok dohody.
Zapojila sa však čínska loby. Vodca čínskych národných síl Čankajšek bol o ponuke informovaný. Bol zúrivý a mal pocit, že je nepravdepodobné, že by Čína bola schopná bojovať proti Japonsku. Telegrafoval do Londýna a podarilo sa mu získať na svoju stranu britského premiéra Winstona Churchilla. Čankajšekov prejav k britskej vláde nakoniec spôsobil, že Londýn sprísnil podmienky voči Japonsku, takže Tokio bolo teraz povinné evakuovať nielen Indočínu, ale aj celé územia, ktoré Japonsko okupovalo v Číne. A Japonsko tieto územia (Mandžusko) okupovalo z čisto ekonomických dôvodov. Ak by sa ich Japonsko vzdalo, znamenalo by to pre Japonsko veľkú ekonomickú porážku. Na oplátku by USA zrušili embargo na nákup a dovoz ropy Japonskom.
Japonský princ Konoje, vtedajší premiér Japonska, navrhol britskej vláde, aby tieto dve krajiny uzavreli dočasný politický pakt, na základe ktorého by Japonsko súhlasilo s nevstupom do vojny proti USA, a to ani za podmienky, že americké aktivity povedú k vojne s Nemeckom v oblasti Atlantického oceánu. To by konkrétne znamenalo, že Japonsko by neprevzalo podpísané záväzky z Trojpaktu z roku 1940 s Nemeckom a Talianskom. Pripomeňme si, že geopolitickou podstatou tohto Trojpaktu bolo odradiť USA od vojenskej intervencie v nemeckej vojne v Európe (Nemecko nebojovalo mimo Európy a neskôr severnej Afriky, t. j. francúzskych a anglických kolónií v severnej Afrike) pod hrozbou vojenského konfliktu s Japonskom. Táto japonská diplomatická iniciatíva nebola prijatá.
1. novembra 1941 sa japonská vláda rozhodla, že dohoda s USA musí byť dosiahnutá do 30. novembra. Japonsko navrhlo nový kompromis ako dočasné riešenie: Japonsko by sa stiahlo z južnej časti Indočíny, ak by Veľká Británia, Spojené štáty a Holandsko (Holandsko) pozastavili hospodárske embargo. Po mierovej zmluve s Čínou by Japonsko stiahlo svoje vojská aj z územia severnej Indočíny.
USA však trvali na svojom stanovisku, že Japonsko okamžite stiahne všetky svoje jednotky z Číny. Nakoniec Roosevelt poslal list japonskému cisárovi neskoro večer 6. decembra 1941, ale list sa k cisárovi dostal, keď sa vojna už začala nasledujúce ráno. V tomto liste sa však Roosevelt nezmienil o japonskej okupácii Číny ani o japonskej účasti na Trojpakte.
7. decembra 1941 Japonsko zaslalo nótu, v ktorej oznámilo, že diplomatické rokovania zlyhali. Dôsledkom tohto vývoja diplomacie bolo japonské bombardovanie (časti) americkej tichomorskej flotily v Pearl Harbore v ten istý deň, respektíve bombardovanie tej časti flotily, ktorú Američania nechali na Havaji bombardovať ako zámienku na vyhlásenie vojny Japonsku. Bombardovanie bolo dôsledkom, aspoň z japonskej strany, skutočnosti, že diplomatické rokovania zlyhali.
Treba poznamenať, že americká administratíva bola zmätená ohľadom bombardovania Pearl Harboru a verila, že išlo o chybu, pretože podľa odhadov Washingtonu malo Japonsko bombardovať britskú kolóniu Singapur a nie americký protektorát – Havaj (Havaj v tom čase nepatrilo USA. Súčasťou USA sa stalo spolu s Aljaškou v roku 1950). Dá sa predpokladať, že Japonci sa nakoniec rozhodli bombardovať americkú tichomorskú flotilu (t. j. jej časti, ktoré zostali v Pearl Harbore) s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že sa im nepodarilo získať diplomatický prospech od USA pre seba.
V každom prípade pretrváva všeobecný dojem, že USA svojou diplomaciou urobili všetko pre to, aby k tomuto vývoju situácie v ázijsko-tichomorskom regióne došlo, a to nie tak kvôli Japonsku, ale predovšetkým preto, že Nemecko vstúpilo do vojny proti USA. Japonsko tak slúžilo americkej administratíve ako odrazový mostík pre vojnu proti antisemitskému nacistickému Nemecku, v ktorom už zúril holokaust proti Židom, ako aj na okupovaných nemeckých územiach v Európe.
https://cutt.ly/NyldSvfF
OdpovedaťOdstrániť