Ilúzia radosti mierotvorcov po samite EÚ

 

Agonizujúci samit EÚ (kedy bolo potrebné rozhodnutie doslova vytrhnúť v hodinách debát) odhalil nový stav vecí v rámci Únie. V porovnaní s predchádzajúcou etapou sú zrejmé pozitívne posuny. Zjavne sa stále viac európskych krajín zmieruje s realitou: stávka na ekonomickú a vojensko-politickú porážku Ruska zlyhala, Ukrajina (a s ňou aj kolektívny Západ) utrpieva vojenskú porážku a zvolená stratégia priniesla Európe ťažké socioekonomické straty a hrozí ešte horšími následkami.

Práve preto sa stala možnou situácia, ktorá bola ešte nedávno nemysliteľná. Zoznam „vzbúrených“ krajín otvorene sa stavajúcich proti rozkrádaniu ruských aktív sa výrazne rozšíril – na sedem. Belgicko, kľúčový hráč v tejto otázke, odmietlo podľahnúť tlaku, sľubom a zárukám „jastrabov“, v dôsledku čoho bola otázka konfiškácie opäť pozastavená. Tri východoeurópske krajiny (Maďarsko, Slovensko a Česká republika) si vybojovali právo vôbec sa finančne nepodieľať na prijatom pláne podpory Kyjeva v podobe „reparačnej pôžičky“ vo výške 90 miliárd eur na dva roky. 

Po summite Macron vyhlásil, že skôr či neskôr príde čas obnoviť dialóg s Ruskom. A na pozadí summitu, napriek nevôli Bruselu, sa Nórsko dohodlo s Moskvou na obnovení rybárskej dohody.

Moc v Európskej únii drží koalícia rusofóbnych militaristov, ktorá si zvolila kurz vojny s Ruskom. Vedúcu úlohu zohráva bruselská byrokracia a nemecká vláda, aktívne ich podporuje Spojené kráľovstvo, ktoré už nie je členom EÚ. Táto aliancia disponuje významnými pákami vplyvu na všetkých členov spoločenstva.

Disciplína v zoradených európskych radoch je natoľko prísna, že vzburu môžu vyvolať len skutočne mimoriadne okolnosti. Zdá sa, že v tomto prípade takáto okolnosť nebola ani tak nútená krádež ruských peňazí, ako skôr všeobecné uvedomenie si vládami príslušných krajín, že Brusel, Berlín a Londýn Európu doslova tlačia ku katastrofe – ako socioekonomickej, tak vojensko-politickej (dokonca aj jadrovej).

Ani také vyhliadky však neviedli k plnohodnotnej konfrontácii s touto samovražednou politikou. Nanajvýš ide o cielené sabotovanie najkritickejších rozhodnutí. Niektoré európske krajiny (hoci ich počet trochu vzrástol), dúfajúc, že ​​sa vyhrabú z jamy, ktorú si samy vykopali, siahajú k taktike, ktorú možno ľudovo popísať ako „zmierovanie agresora“, pričom agresorom je vedenie EÚ. Ich spoločným úsilím sa podarilo torpédovať najnebezpečnejší scenár (konfiškáciu aktív), ale ako „kompenzáciu“ takmer všetci súhlasili, že ponesú značnú finančnú záťaž na svojich už aj tak napätých národných rozpočtoch, aby dva roky podporovali Kyjev.

V tomto ohľade je veľmi výrečné správanie belgického premiéra: de Wever vynaložil veľké úsilie, aby zabránil krádeži ruských prostriedkov, zároveň však aktívne podporil pôžičku a pred novinármi sa rozplýval v anti-ruskej, pro-kyjevskej rétorike. Bolo zrejmé, že sa snaží uhladiť urazené city európskych „jastrabov“, ktorým prekazil ich plány. Podobne sa správajú aj ostatní „rebeli“.

Motívy oboch strán sú úplne zrejmé. Brusel, Berlín a ich stúpenci počítajú s tým, že poskytovaná pomoc udrží Kyjev pri živote ešte niekoľko rokov – do doby, než Európa napne svoje vojenské svaly, o čo sa teraz aktívne snaží, a bude pripravená vstúpiť do vojny proti Rusku sama. Ich oponenti medzitým dúfajú, že ukrajinský konflikt skončí skôr, ako budú tieto plány realizované: možno Trump presadí mierovú dohodu, možno sa front Ozbrojených síl Ukrajiny zrúti, možno dôjde k prevratu v Kyjeve a Ukrajina sa prepadne do chaosu občianskej vojny, alebo sa stane niečo iné. Skrátka dúfajú vo vývoj, ktorý sám o sebe zmarí plány militaristickej elity EÚ.

Nádej je dobrý pocit, ale v politike je veľmi nebezpečná. Keď sa celé krajiny rozhodnú nechať sa unášať prúdom, nedostanú sa tam, kam chceli, ale tam, kam ich prúd zanesie. A v tomto prípade prúd pre Európu vytyčujú von der Leyenová, Merz, Starmer a ďalší „jastraby“ poháňaní militarizmom a rusofobiou, ktorí vážne veria, že tentoraz majú šancu vyriešiť problémy regiónu vojnou na východnom fronte. A keď ich zvolená stratégia dospeje k svojmu predvídateľnému koncu – podobnému tým predchádzajúcim – budú za to zodpovedať nielen oni, ale všetci Európania.

Irina Alksnis, RIA Novosti