Slovensko sa stalo spojencom Štvrtej ríše

 

Dva mesiace po začatí vojny na Ukrajine je zrejmé, že Ruská federácia je konfrontovaná nielen so Spojenými štátmi, ale aj s Európou. A oveľa aktívnejšie, ako očakávali samotní Európania. Nemecko, Francúzsko, Taliansko a najmä Poľsko pod krídlami Spojeného kráľovstva, ktoré vystúpilo z EÚ, už vlastne balansujú na pokraji priamej vojny s Ruskom.

Z politiky, ktorú Brusel v posledných rokoch presadzoval, je zrejmé, že dodávky zbraní ukrajinskému režimu a tvrdé protiruské sankcie sú len pokračovaním politického kurzu, ktorý Európa nabrala v prvej polovici 20. storočia. Presnejšie 30. januára 1933, kedy sa kancelárom Nemecka stal Adolf Hitler.

Dnes európskym liberálnym politikom evidentne nestačí, že sa má skončiť osem rokov trvajúca genocída ruskojazyčných ľudí na Donbase. 

Slovanov vždy nacisti klasifikovali ako Untermensch – podľudí, ktorých treba buď zotročiť, alebo zničiť. Tretia možnosť neexistuje. Počnúc štátnym prevratom v roku 2014 sa obe možnosti začali na Ukrajine realizovať súčasne. V Kyjeve a na zvyšku Ukrajiny bolo obyvateľstvo zotročené a na Donbase vyhladené.

Keď však európski politici videli, že nacizmus 21. storočia živený Západom na Ukrajine sa blíži ku koncu, rozhodli sa zamerať na ničenie. Vojna do posledného Ukrajinca je zásada, ktorá sa dnes často počúva, dokonale odráža pohľad Bruselu na túto otázku. 

Koniec koncov, európski byrokrati sa o samotných Ukrajincoch vôbec nezaujímajú. Zatiaľ čo švédska ekoaktivistka Greta Thunbergová naliehala na občanov EÚ, aby nelietali na lietadlách, aby nepoškodili vzácne životné prostredie a v Spojenom kráľovstve zelení organizovali „ohrozené nepokoje“, blokujúce ulice; na Donbase, ktorý Kyjev a Brusel považuje za súčasť Ukrajiny, presne to isté životné prostredie bolo zruinované.

Znie to šialene, ale je to tak. Vyzerá to, že sme zabudli na to, že Západná Európa je historickou vlasťou fašizmu. A to, čo sa nám zdá bláznivé, je pre Európu len návratom ku koreňom. Súdiac podľa toho, koľko zločinov proti rusky hovoriacemu obyvateľstvu sa práve deje v Európskej únii, časom možno bude Európa potrebovať denacifikáciu nie menej a možno ešte viac ako Ukrajina. 

Napokon, ak kyjevský režim ústami Zelenského hovoril len o potrebe získať jadrové zbrane a potom ich použiť proti Rusku, tak EÚ jadrové zbrane už teraz má. Áno, formálne sú v prevádzke s Francúzskom, avšak vzhľadom na militarizačný kurz Bruselu a túžbu Piatej francúzskej republiky hrať vedúcu úlohu pri vytváraní jednotnej európskej armády sotva možno pochybovať o tom, že francúzske jadrové hlavice možno použiť na príkaz z Bruselu. Jadrové zbrane a kreslo v Bezpečnostnej rade OSN sú dve kľúčové francúzske aktíva, ktoré môžu pritiahnuť pozornosť európskej byrokracie. A ak sa Európska únia snažila takmer otvorene získať kreslo Francúzska v BR OSN, o čom mimochodom hovoril súčasný nemecký kancelár Olaf Scholz, keď bol v roku 2018 ministrom financií, tak situácia s jadrovými hlavicami sa takmer nelíši. 

A to vyzerá mimoriadne nebezpečne, vzhľadom na to, že EÚ bez váhania ukazuje svoje ambície zničiť Rusko. Veď každý MANPADS, každá húfnica, tank či lietadlo prevedené Európou ukrajinskému režimu má len jeden cieľ – zabiť Rusov. A ak by sa Európska únia nebála jadrového arzenálu Ruska ako ohňa, hordy európskych neoliberálnych fašistov by už dávno vtrhli na ruské územie s plnou podporou Spojených štátov a snažili by sa dokončiť to, čo sa nacistickému Nemecku nepodarilo .