Sabat slovenských Judášov pokračuje

Na pravidelnom piatkovom zasadnutí Lóže Veľkého Orientu a Byzantského Rítu v Penzióne u Hanky sme si v pohode sedeli, popíjali a riešili vojenské, politické a náboženské problémy sveta.

Noc sa už prehupla do svojej druhej polovice, keď sa dvere Penziónu u Hanky otvorili a v nich stála nahá postava s čiernou kuklou na hlave. 

V krátkom okamihu pravdy som si všimol, že to bude transvestitka z hnutia Femen, lebo prsia síce mala pekne vyvinuté, ale tam, kde muži automaticky zvyknú uprieť svoj zrak, mala slávika.

V obave, že ide znesvätiť náš chrám, kde si plníme naše slobodomurárske povinnosti, som hľadal očami pomoc u Otca Serafima. Tomu však hlava padala na hruď a palcami krútil mlynčeky, akoby sa modlil ruženec. Zmätene som sa otočil na Žida Hríbika, ale ten sa na príchodiacu postavu usmieval a jeho tvár žiarila radosťou.

Keď ten Incubus prišiel bližšie k nášmu stolu, všimol som si, že má obrezaného slávika a pochopil som, prečo sa Žid usmieval. Aj Mišo hovorí, že sa poznajú už zďaleka.

Na pravom prse mala tá LGBT nakresleného preškrtnutého Vasiľa Biľaka s červenou hviezdou a na ľavom rovnako preškrtnutého Róberta Fica so znakom SMER.

Transvestitka však namiesto toho, aby začala kričať a tancovať ako to robia tie Šorošom platené dievčatá, kľakla si pomaly na zem pred Otcom Serafim a spod kukly jej vytekali slzy sebaľútosti ako Michalovi Kováčovi na tlačovej besede s jedným naším známym novinárom z SIS. Alebo zo SME? Už si nepamätám.

Keď to čudo vytiahlo z vrecka hodvábny ručníček a začalo jemne utierať zmáčané nohy Otca Serafima, ten len pomaly otvoril oči, ešte viac sa usmial a ako zo sna hovorí: "Prichádzaš ku mne, márnotratný synu? Odpúšťam ti hriechy v mene nášho Pána Ježiša Krista."

Vždy som obdivoval kňazov a štátnych úradníkov, ktorí sa pri prebúdzaní z driemot nestrhávajú s vystrašeným pohľadom ako všetci normálni ľudia, ale pokojne a plynule niečo povedia.

Transvestitka však na slová Otca Serafima horko zavzlykala a obrátila sa k Židovým smradľavým nohám. Spod masky sa ozval blažený nádych a pochopil som, že aj ona spoznala svoju krv.

Pokračovala hlavou k mojim nohám, s ktorých som rýchlo stiahol ponožky, aby mi ich nezamočila.

S prekvapením v očiach, ktoré na mňa hľadeli spoza masky sa dívala raz na mňa, potom na moje nohy a zase na mňa. Zjavne čakala nejaké vysvetlenie, že moje nohy sú voňavé a čisté akoby som ráno chodil po orosenej tráve.

Tak som len poznamenal: "Môj jazvečík si plní svoje úlohy voči pánovi ráno, na obed i večer."

Transvestitka sa upokojila a prehovorila mužským hlasom: "Prihovorte sa za mňa, prosím vás na kolenách, u Mariana Kotlebu, aby ma prijal do Ľudovej strany Naše Slovensko, prosím."

Spoznal som hlas Paľka Mešťana, ale neprezradil som sa a hovorím: "Nuž, zabudla si si namaľovať preškrtnutého Jozefa Tisa. To sa Marianovi nebude páčiť. Neviem, neviem."

Keďže sme už po návšteve Hanah Frankovej a telefonáte Egona Kordu zvyknutí na túžby členov Lóže B'nai Brith konvertovať a stať sa horlivými katolíkmi a dobrými Slovákmi, zostal som pokojný.

"A čo ťa k tomu vedie milá osoba?" Zmierlivo som dodal.

Znovu sa horko rozplakala a vzlykajúc hovorí: "Neuveriteľná smola ma sprevádza životom."

Potom pokračovala: "Chcela som patriť do svätej trojice, ale Fedor Gál mi to skazil a tak som ho prosila, aby ešte rok počkal. Moji priatelia akademik Ondrej Pavlík a akademik Milan Čič už na zemi mali najvyššie tituly a majú ich už aj pomníkoch, len ja som zostala profesor PhDr. Pavel Mešťan, DrSc.."

Paľko zostal chvíľu zarazený, že sa prezradil, ale nenechal sa vyviesť z miery a pokračoval: "Róbert Fico ma tiež sklamal a uvedomil som si, že žiadny Pribinov kríž nedostanem tak, ako ho dostal Milan Lasica, Marián Labuda, Helena Woleková a iní dobrí ľudia."

Zdvihol som obočie: "Prečo si to myslíš?"

"Róbert Fico cestou na piedestál zahadzuje za sebou nielen priateľov a nepriateľov, ale všetkých, ktorí mu pomáhali a mysleli si, že napĺňanie ich snov a ideálov myslí úprimne. To čaká aj mňa."

A znovu sa rozplakal.

Na chvíľu ma opantala judášska myšlienka: "Možno by sme mohli s Paľkom chodiť v sobotu s kuklami do Lóže B'nai Brith a ušetrili by sme."

Ale zahnal som ju: "Otec Serafim, Žid Hríbik i ja sme už prepadli ľudským slabostiam. Naše dievčatá v Dome s červeným svetlom v Brezne a v osade si nezaslúžia, aby sme ich zahodili, kvôli chamtivosti a ctibažnosti ako Róbert Fico."

"Čo čakáš od nás?" Spýtal som sa ho nahlas a netrpezlivo, aby som už toto týranie ukončil.

Pavel Mešťan sa nedal a hovorí: "No, pomník na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, ktorý som si vyhliadol patrí gréckokatolíkom a je na krásnom mieste.

Rovnako ďaleko od Židovského múzea v Bratislave ako židovský cintorín pri Lafranconi a Slavín i pomník Chatáma Soféra." Zmĺkol a dodal: "Aj Július Satinský tam leží. Mohol by som konvertovať."

Potom pokračoval: "A vy by ste mohli s Marianom poslať jednu výpravu z Banskej Bystrice do Bratislavy."

Pozrel som si fotografiu, ktorú mi Pavel Mešťan podáva a s pohŕdaním som krútil hlavou: "Takto hlboko klesnúť? Dá sa?"

Chvíľu som rozmýšľal: "No ale my ti, Paľko, po tom tvojom zoškrtanom živote vieme zabezpečiť len Herostratovu nesmrteľnosť najväčšieho medzi pokrytcami a obracačmi kabátov.  A tým sa pomníky nestavajú."

Všetci traja sme ho chytili na hopla a vyhodili do mrazivej noci v kostýme, v ktorom prišiel.