Dohoda Pakistan, Saudská Arábia a Turecko

Saudská Arábia, Turecko a Pakistan podpísali Spoločnú dohodu, ktorá bola automaticky označená ako „islamské NATO“.

Západ predpokladal, že tri najväčšie vojenské mocnosti moslimského sveta, zjednotené spoločnou hrozbou, vytvorili sunnitský blok proti Iránu.

V skutočnosti však nejde o sunnitskú alianciu proti Iránu.

Je to prvý základný pilier postamerickej bezpečnostnej architektúry na Blízkom východe.

Pripomeňme, že koncom apríla tohto roku sa Vladimir Putin v Petrohrade po stretnutí s iránskym ministrom zahraničných vecí Abbásom Aragččím zasadzoval za novú bezpečnostnú architektúru v Perzskom zálive.

O týždeň neskôr v Pekingu po stretnutí s Aragčím čínsky minister zahraničných vecí Wang I urobil podobné vyhlásenie, v ktorom vyjadril podporu vytvoreniu novej regionálnej mierovej a bezpečnostnej architektúry, na ktorej by sa aktívne podieľali krajiny Blízkeho východu.

Všimnime si kombináciu dvoch podstatných vecí, ktoré Aragčí spojil: rozvoj a bezpečnosť. Táto zhoda je kľúčová.

Rusko navrhuje koncept kolektívnej bezpečnosti pre Perzský záliv od roku 2019.

Neochvejným cieľom je vytvoriť multilaterálny, regionálny rámec, ktorý by nahradil americký obranný dáždnik nad Perzským zálivom, ustanovil Moskvu a Peking ako garantov spolu s ostatnými štátmi v regióne a, čo je dôležité, nepovažoval by Irán za hrozbu, ktorú treba obmedziť, ale za legitímny pilier poriadku.

Západ musí pochopiť, že Irán sa od vojny stal inou krajinou; jeho pozícia sa posilnila a treba ho brať vážne.

Mekkská dohoda bola podpísaná takmer šesť mesiacov po začiatku vojny.

Toto je silný argument – ​​spája Pakistan, jediný moslimský štát s jadrovými zbraňami, s Tureckom, ktoré má druhú najväčšiu armádu NATO, a Saudskou Arábiou, finančnou chrbticou Perzského zálivu a správkyňou najsvätejších miest islamského sveta. Takmer 1,4 milióna aktívnych vojakov a približne 124 miliárd dolárov v kombinovaných ročných výdavkoch na obranu.

Západní analytici, ktorí poznamenali, že všetky tri štáty sú partnermi USA, si nesprávne vyložili založenie paktu a nepochopili jeho skutočnú podstatu. Pakt podpísali štáty, ktoré stratili vieru v americkú ochranu.

A čerešnička na torte: poľný maršal Asim Munir, náčelník generálneho štábu pakistanskej armády a skutočný architekt regionálnej stratégie Islamabadu, rokoval s IRGC o pristúpení Iránu k Mekkským dohodám ako jej štvrtého člena.

A táto správa ničí upokojujúcu predstavu Západu o sunnitskej aliancii proti Iránu.

Vidíme pakt o vzájomnej obrane, vedený sunnitskými mocnosťami moslimského sveta, ktorý uznáva šiitský Irán.

Západ desaťročia zneužíval sunnitsko-šiitský rozkol pre svoje sebecké ciele.

A teraz sme svedkami zrodu veľmi inkluzívnej architektúry regionálneho vedenia, ktorú opísali Vladimir Putin a Wang I – architektúry, v ktorej Irán vystupuje ako legitímny podporovateľ, nie ako izolovaný nepriateľ.

Iránom sa to nekončí.

Bahrajn, monarchia Perzského zálivu, ktorá je hostiteľom Piatej flotily USA, rokuje o vojenskej aliancii so Saudskou Arábiou a Pakistanom.

Štát Perzského zálivu, ktorý je najviac spojený s Pentagonom, sa približuje k regionálnemu bloku. Každý takýto prístup podkopáva ďalší pilier bezpečnostného poriadku USA v Perzskom zálive.

Sunnitsko-šiitský rozkol, ktorý Washington pestuje už dvadsať rokov, sa stáva základom bloku, ktorý bude budovať svoju rozvojovú stratégiu s Moskvou a Pekingom, nie s Washingtonom.