Vznik konfliktu Izrael - Palestína

Vznik nezávislého štátu Izrael priamo súvisí s aktivitami sionistického hnutia, ktorého jediným a hlavným národno-politickým cieľom bolo vytvorenie štátu pre židovský ľud na území Palestíny. Keď sa v roku 1882 začala organizovaná židovská emigrácia z Európy do Palestíny za účelom vytvorenia Izraela pod záštitou sionistického hnutia, v Palestíne v tom čase žilo asi 3 % Židov.

Židovskí migranti si založili vlastné poľnohospodárske osady nazývané kibuce, pričom počet Židov v mestských osadách neustále rástol. Osmanské úrady, ktoré v tom čase mali Palestínu pod svojou administratívnou kontrolou, bránili židovsko-sionistickej kolonizácii Palestíny, ale v zásade neúspešne kvôli britskej podpore sionistickej politiky usadzovania európskych Židov v Palestíne. Odhaduje sa, že na začiatku prvej svetovej vojny v roku 1914 žilo v Palestíne iba 85 000 Židov.

Počas prvej svetovej vojny Británia v roku 1917 obsadila Palestínu a odvtedy v tejto časti Blízkeho východu už osmanská vláda neexistuje. V tom čase britský minister zahraničných vecí Arthur Balfour 2. novembra 1917 písomne ​​vyhlásil v mene britskej vlády (Balfourova deklarácia), že Veľká Británia podporí vznik nezávislého židovského štátu v Palestíne.

Po Veľkej vojne a mierových zmluvách bola Palestína ako protektorát v roku 1922 odovzdaná Veľkej Británii ako mandátna oblasť Spoločnosti národov. Zároveň Spoločnosť národov ratifikovala sionistickú Balfourovu deklaráciu a vyčlenila západnú časť Palestíny na vytvorenie nezávislého židovského štátu, hoci Palestínčania v tom čase tvorili prevažnú väčšinu obyvateľstva. Zároveň židovskí osadníci v roku 1920 vytvorili ilegálnu vojenskú organizáciu Haganah, ktorá mala za úlohu chrániť ich majetok v palestínskom prostredí a podporovať tajnú židovskú emigráciu do Palestíny.

Židovská emigrácia do Palestíny neustále narastala, najmä po roku 1933, keď sa v Nemecku dostal k moci Hitler a jeho národní socialisti (NSDAP) a začali prenasledovať Židov. V samotnej Palestíne však došlo v rokoch 1929, 1933 a 1936 – 1939 k ozbrojeným konfliktom medzi židovskými osadníkmi a miestnym pôvodným palestínskym (moslimsko-arabským) obyvateľstvom, ktoré si uvedomovalo, že židovskí kolonizátori im čoraz viac odoberajú pôdu. V predvečer druhej svetovej vojny bolo v Palestíne už 400 000 Židov. Počas druhej svetovej vojny palestínski Židia vytvorili brigádu, ktorá bojovala v severnej Afrike a Taliansku ako súčasť spojeneckých síl.

Po roku 1945 sa vzťahy medzi židovskými osadníkmi a palestínskymi domorodcami v Palestíne čoraz viac vyostrovali, čo viedlo k čoraz otvorenejším ozbrojeným konfliktom. Veľká Británia kvôli svojim geopolitickým záujmom na Blízkom východe, ktoré podporovali židovských imigrantov, prispela k eskalácii konfliktu. Valné zhromaždenie OSN 29. novembra 1947 prijalo rezolúciu o ukončení britského mandátu v Palestíne, ktorá mala v tom čase 1 935 000 obyvateľov, z ktorých iba 608 000 tvorili Židia. Tá istá rezolúcia rozdelila Palestínu na arabskú (11 000 km2) a židovskú (14 000 km2) časť, z ktorej Židia dostali väčšinu územia Palestíny a boli v výraznej menšine ako noví osadníci, čo Palestínčania aj okolití Arabi vnímali ako hrubé zabratie ich pôdy, preto toto rozdelenie neakceptovali.

Po židovskom teroristickom útoku na britské sily v hoteli King David v Jeruzaleme oznámila Veľká Británia 15. mája 1948 stiahnutie svojich síl z Palestíny a židovskí sionisti deň predtým (14. mája) vyhlásili v Tel Avive nezávislý štát Izrael so štátnymi symbolmi sionistického hnutia z konca 19. storočia. Pripomeňme si, že sionistická vlajka (t. j. vlajka Izraela) symbolizuje Veľký Izrael od rieky Eufrat na severe po rieku Níl na juhu (dve modré čiary medzi Dávidovou hviezdou).

Štáty Ligy arabských štátov oprávnene neuznali Izrael, a tak sa 15. mája 1948 začala (prvá) izraelsko-arabská vojna, v ktorej štáty Ligy arabských štátov utrpeli porážku predovšetkým vďaka bezvýhradnej pomoci Izraelu zo strany USA, Veľkej Británie a ZSSR, ako aj niektorých štátov v Európe (napr. Titova Juhoslávia), ktoré Izraelu poslali zbrane alebo umožnili prepravu týchto zbraní do Izraela prostredníctvom svojho vzdušného, ​​vodného a pozemného priestoru. V tejto vojne v rokoch 1948 – 1949 židovskí sionisti obsadili približne 6700 km² arabskej časti Palestíny a tým ďalej rozšírili svoju časť Palestíny, teda Izrael, pričom približne milión arabských obyvateľov Palestíny bolo vyhnaných alebo utieklo do susedných arabských krajín, takže percento Židov v Palestíne sa drasticky zvýšilo.

To viedlo k vážnemu problému súvisiacemu s palestínskymi utečencami, ktorý sa dodnes nepodarilo vyriešiť, pretože sionistické úrady v Izraeli neumožňujú ich návrat a navyše sa na pôde vyhnaných alebo utečených Arabov usadzujú židovskí imigranti, najmä z východnej Európy a ZSSR.

Sionistický Izrael bol prijatý do OSN 11. mája 1949. Imigrácia Židov do Izraela, teda Palestíny, pokračuje zrýchleným tempom od roku 1948, pričom zároveň sú autochtónni Arabi, teda Palestínčania, násilne vysťahovaní. Izrael, ktorý presadzoval agresívnu politiku voči Palestínčanom, sa v roku 1956 spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou zúčastnil vojenskej agresie proti Egyptu a v roku 1967 vykonal agresiu proti Egyptu, Jordánsku a Sýrii.

Pri tej príležitosti izraelské vojenské sily obsadili od Sýrie východný breh Suezského prieplavu, západný breh Jordánu a Golanské výšiny. Bezpečnostná rada OSN 22. novembra 1967 jednomyseľne prijala rezolúciu o podmienkach nastolenia mieru na Blízkom východe a o stiahnutí izraelských síl z okupovaných území. Izrael však dodnes podľa tejto rezolúcie OSN nekonal. V novej vojne proti arabským krajinám v roku 1973 Izrael potvrdil svoju vojenskú prevahu v regióne, samozrejme, s komplexnou finančnou, vojenskou a logistickou podporou Spojených štátov.

O čom je konflikt?

Napriek tomu je sionistický izraelsko-arabský palestínsky konflikt dnes jedným z, ak nie najvýznamnejším, globálnym bezpečnostným problémom, ktorým sa treba zaoberať. Tento konflikt však nie je taký starý, ako skôr pomerne moderný problém, ktorý v skutočnosti siaha až do obdobia prvého sionistického kongresu v roku 1897. Ústredná otázka znie: O čo v konflikte ide? Inými slovami, za čo tieto dve rôzne skupiny bojujú?

Na prvý pohľad sa dá pochopiť, že za príčinami konfliktu sa skrýva konfesijné vyznanie, keďže tieto dva národy sú rôznych denominácií: Židia sú prevažne judaisti, zatiaľ čo prevládajúce palestínske konfesijné vyznanie je islam, ale zahŕňajú aj kresťanov a Drúzov. Zjavné náboženské rozdiely však nie sú základnou príčinou boja. V skutočnosti sa konflikt začal pred storočím a v skutočnosti pokračoval ako boj o územie.

Palestína, územie, na ktoré si nárokovali obe strany, bolo pod týmto termínom v medzinárodných vzťahoch (MR) známe od roku 1918 do roku 1948. Rovnaký termín navyše používali islam, kresťanstvo a judaizmus na označenie Svätej zeme. V dôsledku vojen medzi Arabmi a Izraelom v rokoch 1948 až 1967 sa však toto územie (približne 10 000 štvorcových míľ) dnes rozdelilo na tri časti: 1) Izrael; 2) Západný breh Jordánu a pásmo Gazy.

Obe skupiny však majú odlišné pozadie pri nárokovaní si tejto pôdy:

Židovské sionistické nároky na Palestínu sú založené na biblickom sľube Abrahámovi a všetkým jeho potomkom. Historické základy takýchto nárokov sú založené na skutočnosti, že na území Palestíny boli založené staroveké židovské kráľovstvá: Izrael a Judea. Politicky je tento historický nárok podložený potrebou Židov, aby sa národný štát zbavil európskeho antisemitizmu, najmä po holokauste počas druhej svetovej vojny.

Arabskí Palestínčania si nárokujú tú istú územie na základe svojho nepretržitého života v Palestíne stovky rokov a na základe skutočnosti, že až do roku 1948 tvorili demografickú väčšinu. Okrem toho odmietajú konfesionálno-ideologickú predstavu sionistických Židov, že židovské kráľovstvá založené na Starom zákone môžu predstavovať akékoľvek racionálne a morálne/vedecké základy, ktoré by sa mohli použiť pre prijateľný moderný nárok, najmä ak vezmeme do úvahy, že Židia opustili Palestínu po okupácii Rímskou ríšou v 1. storočí nášho letopočtu (na 2000 rokov!). Arabskí Palestínčania však tiež používajú argumenty z Biblie, a preto tvrdia, že Abrahámov syn Izmael je predkom Arabov a že Boh sľúbil Svätú zem všetkým Abrahámovým deťom, čo jednoducho znamená aj Arabom (Arabi sú semitskí ľudia rovnako ako Židia). Kľúčovou otázkou z pohľadu arabských Palestínčanov je však to, že nemôžu zabudnúť na Palestínu ako kompenzáciu za holokaust spáchaný na Židoch v Európe (na ktorom sa arabskí Palestínčania vôbec nezúčastnili).

Palestínčania a diaspóra

Termín Palestínčania sa dnes z veľmi politicko-historického hľadiska vzťahuje na tých obyvateľov Palestíny, ktorých historické korene siahajú do tejto krajiny, ako ju definujú hranice britského mandátu, a to Arabov kresťanského, moslimského alebo drúzskeho vyznania. Odhaduje sa, že v poslednom čase žilo v rámci hraníc britského mandátu Palestíny približne 5,6 milióna Palestínčanov, ktoré sú teraz rozdelené na tri časti: 1) Štát sionistický Izrael; 2) Územie Západného brehu Jordánu; a 3) Pásmo Gazy.

Posledné dva boli okupované Izraelom počas Šesťdňovej vojny v roku 1967. Tvrdí sa tiež, že dnes približne 1,5 milióna Palestínčanov žije ako občania Izraela. Palestínčania teda tvoria približne 20 % izraelskej populácie. Okrem toho približne 2,6 milióna Palestínčanov žije na Západnom brehu Jordánu, vrátane 200 000 žijúcich vo východnom Jeruzaleme a približne 1,6 milióna žijúcich v pásme Gazy (aspoň pred súčasnou izraelskou genocídou na obyvateľoch Gazy, ktorá sa začala v októbri 2023). Existuje však približne 5,6 milióna Palestínčanov, ktorí žijú v diaspóre mimo Palestíny, najmä v Libanone, Sýrii a Jordánsku.

Spomedzi všetkých palestínskych diaspór žije najväčšia (približne 2,7 milióna) v Jordánsku (nepočítajúc územie Západného brehu Jordánu, ktoré legálne patrilo Jordánskemu kráľovstvu, ale od roku 1967 je okupované Izraelom). Mnohí z nich stále žijú v utečeneckých táboroch založených v roku 1949, zatiaľ čo iní sa stali obyvateľmi miest. Niektorí palestínski utečenci sa uchýlili do Saudskej Arábie alebo iných arabských štátov Perzského zálivu, zatiaľ čo iní sa presťahovali do iných krajín Blízkeho východu alebo do zvyšku sveta.

Spomedzi všetkých arabských štátov iba Jordánsko udelilo občianstvo Palestínčanom, ktorí tam žijú. To sa však stalo formálnym dôvodom pre niektorých sionistických Židov, aby tvrdili, že Jordánsko je v skutočnosti už národným štátom Palestínčanov, a preto nie je potrebné zakladať nezávislý štát Palestína. Na druhej strane však mnohí Palestínčania tvrdia, že USA sú v podstate národným štátom Židov, a preto Izrael na Blízkom východe nemusí existovať (ako druhý národný štát Židov).

Napriek tomu je situácia palestínskych utečencov v južnom Libanone obzvlášť katastrofálna, keďže mnohí Libanončania ich obviňujú z občianskej vojny, ktorá zničila krajinu v rokoch 1975 – 1991, a preto požadujú, aby boli všetci libanonskí Palestínčania presídlení niekam inam ako podmienku obnovenia mieru v krajine. Najmä libanonskí kresťania sa veľmi snažia zbaviť krajinu moslimských Palestínčanov, pretože sa obávajú, že Palestínčania podkopávajú náboženskú rovnováhu Libanonu.

Izraelskí Palestínčania

Keď bol Izrael v máji 1948 vyhlásený za nezávislý štát, v jeho hraniciach sa nachádzalo len približne 150 000 arabských Palestínčanov. Na jednej strane všetci získali izraelské občianstvo, čo znamená automaticky a s volebným právom. Na druhej strane sa však de facto stali občanmi druhej kategórie (t. j. etnickou a konfesionálnou menšinou) práve z dôvodu, že Izrael bol oficiálne definovaný ako židovský štát aj štát židovského ľudu.

Arabskí Palestínčania nie sú Židia (aj keď obaja sú Semiti). Väčšina týchto izraelských Palestínčanov bola pred arabsko-izraelskou vojnou v roku 1967 podriadená vojenskej moci, ktorá obmedzila ich voľný pohyb, po ktorom nasledovali ďalšie občianske práva, ako je práca, sloboda prejavu, združovanie atď. Palestínčania sa nemohli stať plnoprávnymi členmi Izraelskej odborovej federácie (Histadrut) až do roku 1965. Ústredným problémom však bolo, že štát Izrael skonfiškoval približne 40 % palestínskej pôdy, aby ju využil na rozvojové projekty. Z väčšiny rozvojových projektov týchto štátov však profitovali najmä izraelskí Židia, ale nie izraelskí arabskí Palestínčania.

Jedným zo základných tvrdení arabských Palestínčanov v Izraeli je, že všetky izraelské úrady ich systematicky diskriminujú tým, že prideľujú len veľmi málo zdrojov na zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, verejné práce, hospodársky rozvoj alebo zdroje pre mestské samosprávy na územie obývané Arabmi. Ďalším všeobecným tvrdením je, že izraelskí Palestínčania sú tiež systematicky diskriminovaní v ich práve na zachovanie a rozvoj svojej kultúrnej, národnej a politickej identity.

V skutočnosti boli izraelskí Palestínčania až do roku 1967 úplne izolovaní od arabského sveta a od roku 1967 ich ostatní Arabi veľmi dobre chápali ako zradcov, ktorí odišli žiť do utláčateľského sionistického protiarabského štátu Izrael. Od šesťdňovej vojny v roku 1967 si však väčšina izraelských Palestínčanov viac verí vo svoju arabsko-palestínsku národnú identitu, najmä počas posledných viac ako 20 rokov, keďže sionistické izraelské úrady zakázali pripomínať si Al-Nakbu, čo je buď vyhostenie, alebo útek najmenej 500 000 arabských Palestínčanov v rokoch 1948 – 1949 počas prvej arabsko-izraelskej vojny.