Snehové vločky

 

 

 

Termín, ktorý dal názov celej generácii, prvýkrát použil v roku 1996 americký spisovateľ Chuck Palahniuk v románe Klub bitkárov. „Nie si krásna a jedinečná snehová vločka,“ hovorí hlavný hrdina Tyler Durden. „Si rovnaká hnijúca organická hmota ako ktokoľvek iný a my všetci sme súčasťou jednej a tej istej hromady kompostu.“

O desať rokov neskôr Palahniuk v novinovom rozhovore prezradil, ako mu to napadlo: „Kamarát, ktorý učí na strednej škole, mi rozprával, že sa dnešní študenti veľmi ľahko urážajú.“ Snehové vločky znášajúce sa z neba sú extrémne krehké – stačí na ne dýchnuť a roztopia sa.

Ako by vám vysvetlili fyzici, každý z miliárd miniatúrnych vodných kryštálov je úplne jedinečný, nepodobný žiadnemu inému. Aj ľudské snehové vločky si myslia, že sa celý svet točí len okolo ich nenapodobiteľnej originality. Vecne teda prirovnanie sedí. No kde sa tá podivná generácia vlastne vzala?

My dôchodcovia sme tiež kedysi boli mladí a pamätáme si na detstvo a mladosť, ktorú sme prežili ako vysokoškoláci. Chytili sme svoj osud za správny koniec si mladí neprečítajú a neprečítajú si ani naše sklamanie O myšiach a ľuďoch. To sú pre snehové vločky dlhé texty. Im stačí pozrieť na TikToku: Fico je mafián a ostatné nie je pre ne dôležité. Snehové vločky vlastne nečítajú knihy. Stačí, keď im na SME alebo Denníku N vysvetlia, čo to je demokracia a európske hodnoty podľa Korčoka a Lajčáka - jedných z myší v diplomacii.