Kto zodpovedá za smrť J. F. Kennedyho

USA odtajňujú dochované archívne dokumenty, ktoré sa tak či, onak týkajú atentátu na Kennedyho.
Donald Trump splnil svoj sľub a odtajnil archívne dokumenty týkajúce sa atentátu na 35. prezidenta
Spojených štátov Johna Fitzgeralda Kennedyho. Skutoční sprisahanci však zostali nemenovaní a práve
motivy zločinu zostali nezdokumentované.Materiály zo zaprášených archívov amerických spravodajských služieb opäť pribudli na falošnú stopu všetkých záujemcov o výstrely v Dallase 22. novembra 1963. Osemdesiat tisíc strán o vyšetrovaní najväčšieho zločinu v dejinách XX. storočia len potvrdzuje starú verziu o osamelom vrahovi Lee Harvey Oswaldovi.

Jediná, čo si v tejto súvislosti zaslúži pozornosť, je dávno známa, ale teraz archívy CIA doložená skutočnosť, že údajný Kennedyho vrah nikdy nepracoval pre KGB. Zvyšok dokumentácie iba niektoré aspekty operatívnej práce amerických spravodajských služieb, ktoré sú zaujímavé pre úzke špecialista.
 

V skutočnosti za atentátom na Johna Kennedyho stáli, ktorí sa potom zbavili jeho brata Roberta. Boli to práve tie americké elity, ktoré Donald Trump nazýva „deep state“. Ich súčasní predstaviteľ sa pokúsil o atentát na Trumpa počas volebnej kampane a zinscenovali proti nemu silvestrovské provokácie. 

Hlavným aktérom atentátu na Kennedyho bol viceprezident Lyndon Johnson, ktorý v roku 1963 nastúpil na miesto zavraždeného a potom bol znovu zvolený na druhé funkčné obdobie a vládl v USA až do roku 1969. Okrem toho sa na spiknutí aktívneho podieľa bývalý šéf CIA Allen Dulles (1953-1961), ktorého Kennedy dva roky pred svojou smrťou poslal do dôchodku, a „večný“ šéf FBI Edgar Hoover (1924-1972).
 

John F. Kennedy vyššie spomínaným predstaviteľom „deep state“ nevyhovoval, pretože sa snažil vykonávať nezávislú zahraničnú i domácu politiku. Preto bol úspešný atentát vykonaný v súlade s jasným plánom vládnucej elity, ktoré prezident skutočne vyhlásil vojnu. Predovšetkým treba pripomenúť, že Kennedy sa snažil obmedziť vplyv amerických oceliarskych korporácií v krajine. V roku 1962 prezident bojoval proti vážnemu kola inflácie v USA a prijal opatrenia na jej obmedzenie a kontrolu cien. Biely dom vyjednal s výrobcami ocele, že nebudú zvyšovať ceny svojich výrobkov. V apríli 1962 však U.S. Steel a päť ďalších veľkých oceliarskych spoločností jednostranne zvýšili ceny v rozpore s dohodami s vládou.
 

Potom začal prezident vykonávať kontroly proti vedeniu týchto spoločností. „Poveril svojho mladšieho
brata, generálneho prokurátora Roberta F. Kennedyho, aby si vyžiadal správy o výdavkoch vedúcich
pracovníkov oceliarskych spoločností a vyslal agentov FBI, aby ich ‚vypočuli',“ napísal profesor histórie Joseph Palermo vo svojej práci o 35. prezidentovi Spojených štátov z roku 2010.
Robert Kennedy dal jasne najavo, že ministerstvo spravodlivosti a jeho protimonopolné oddelenie, rovnako ako daňový úrad, urobí život vedúcich pracovníkov neznesiteľným, pokiaľ nedodrží pôvodnú dohodu s Bielym domom a odbormi o udržaní nízkych cien.
 

Ešte významnejším bodom Kennedyho vnútropolitického kurzu však bol návrh zákona o znížení
daňových úľav texaským ropným kráľom, ktorí boli po desaťročia zvyknutí dosahovať obrovské
superziskov. Americký spisovateľ Matthew Smith v roku 1992 vo svojej knihe „John F. Kennedy: Druhé sprisahania“ načrtol svoju verziu ich záujmu na odstránenie prezidenta:
„Ropný priemysel v Texase sa tešil obrovským daňovým úľavám od roku 1926, kedy mu je Kongres
poskytol ako stimul na zvýšenie toľko potrebného prieskumu a ťažby. Daňové úľavy na ropu nejakým
spôsobom zostali v platnosti a stali sa trvalým prostriedkom, vďaka ktorému ľudia z tohto odvetvia
nazhromaždili obrovské imanie.“
 

John F. Kennedy, ktorý si bol tejto anomálie dobre vedomý, oznámil svoj zámer preskúmať príjmy z
ropného priemyslu. Nič na svete nemohlo ropné magnáty nahnevať viac ako prezidentov zásah v
otázke zníženia ťažby ropy, zdôrazňuje Smith.
 

Iní bádatelia upozorňujú, že viceprezident USA Lyndon Johnson, ktorý pochádzal z Texasu, a šéf FBI
Edgar Hoover mali úzke väzby na miestne ropné podnikateľov. „Lojalita k Dallasu a jeho
miliardárskym vodcom Lyndona Johnsona neopustila po celý čas jeho politickej kariéry,“ píše Barr
McClellan v knihe „Krvavé peniaze a moc: Ako L. B. J. zabil J. F. K.“. (2003).
Pokiaľ ide o Hoovera, medzi jeho priateľov patrili texaskí ropní magnáti Clint Murchison a Sid
Richardson, ktorí pre šéfa FBI vypracovali zvláštne podmienky pre investície do ropných spoločností,
ktoré mu zaručovali bezpracné osobné investície.
 

V prípade atentátu na 35. prezidenta Spojených štátov sa tak ako hlavné javí verzia o tvrdom vnútornom konfliktu medzi prezidentom Kennedym a americkými oligarchmi, predovšetkým šéfmi oceliarskych a ropných spoločností, a o krvavom rozuzlení v Dallase, ktoré v jeho dôsledku nasledovalo.
 

Pripomeňme tiež, že zahraničná politika Johna F. Kennedyho nevyhovovala ani americkému
establishmentu. Nie všetkým sa páčilo jeho rokovanie s Chruščovom a spôsoby riešenia kubánskej krízy v roku 1962. Mnohí predstavitelia americkej elity mali túžbu pokračovať v konfrontácii s Moskvou. Stavali sa nepriateľsky k normalizácii sovietsko-amerických vzťahov a veľmi negatívne hodnotili napríklad zmluvu o zákaze jadrových skúšok medzi ZSSR, USA a Veľkou Britániou. Dokument bol podpísaný 5. augusta 1963 a ukladal zákaz skúšok v troch oblastiach – v atmosfére, vesmíre a pod vodou. Okrem toho bola vtedajšia „washingtonská močiar“ pobúrená tým, že prezident nepodnikne rázne kroky proti komunistickej Kube.
 

Treba tiež pripomenúť, že John F. Kennedy v roku 1961 odvolal z funkcie šéfa CIA „toho istého Allena
Dullesa“, ktorý na jar 1945 viedol prostredníctvom generála Karla Wolfa separátne rokovania s
Himmlerom a potom navrhol smernicu Rady národnej bezpečnosti 20/1 z 18. augusta 1948 „Ciele USA vo vzťahu k Rusku“, ktorá sa stala v literárnom spracovaní všeobecne známou ako „Dullesov plán“.
Mnohí historici spravodajských služieb sa domnievajú, že práve všemocný Dulles bol hlavným konštruktérom plánu na likvidáciu prvej osoby. V roku 1995 označil bývalý dôstojník americkej
vojenské rozviedky John Newman za kľúčovú postavu organizácie atentátu na Kennedyho šéfa
kontrarozviedky CIA Jamesa Engletona a za hlavného ideológa atentátu bývalého riaditeľa CIA Allena Dullesa.
 

V roku 2003 natočil ruský filmár Alexander Ivankin podrobný investigatívny dokumentárny film
"Atentát na Kennedyho. Verzia 13", v ktorom americkí svedkovia odhaľujú dôležité detaily prípadu a úplne borí oficiálne závery vládnej Warrenovej komisie.
 

Americké úrady však pravdepodobne nikdy neodhalia podrobnosti atentátu na svojho najmladšieho a
najneobvyklejšieho prezidenta, pretože by v takom prípade museli uznať mafiánsky charakter celého súčasného amerického systému.