Článok Eduarda Chmelára z 28.10.2024

KEDY VZNIKLO ČESKO-SLOVENSKO?

Nie, toto nie je kvízová otázka pre poslankyňu PS Tamaru Stohlovú. Toto je seriózne zamyslenie nad jedným z najväčších nedorozumení v našich národných dejinách. Nepoznám totiž národ, ktorý by štátnym sviatkom oslavoval zaniknutý štát, a ešte k tomu v nesprávny deň, kedy k tomuto dielu v podstate nijako neprispel. A navyše bol ochotný sfalšovať kvôli tomu vlastné dejiny a presunúť dnešné výročie narodenia najväčšieho Slováka, bez ktorého by sme boli ničím - Pamätný deň Ľudovíta Štúra - na zajtrajší deň.

Tí, ktorí ma sledujete dlhšie a čítate pravidelnejšie, už dávno viete, že patrím k tým (žiaľ stále nemnohým) historikom, ktorí spochybňujú 28. október ako dátum vzniku česko-slovenského štátu. Prvý dôvod sa týka slovenského podielu na vzniku ČSR. Pre nás je dôležitejší a určujúci 30. október, kedy sa na základe práva národov na sebaurčenie, ktoré sformuloval americký prezident Woodrow Wilson, vyslovila celá slovenská politická reprezentácia za vznik Česko-Slovenska. Deklarácia slovenského národa v Martine z 30. októbra 1918 a Manifest národného výboru československého v Prahe z 28. októbra 1918 sú dva rovnocenné štátne akty. Za takýto výklad proti čechoslovakistickej interpretácii bojoval už politik Milan Hodža a diplomat Štefan Janšák. Falošná interpretácia, že Martinskou deklaráciou sme sa iba prihlásili k vyhláseniu Národného výboru československého, je obyčajný podvod, pretože o udalostiach v Prahe nikto zo slovenskej politickej reprezentácie nevedel a konštituovanie nového štátu bez vyjadrenia Slovákov by bolo v rozpore so spomínanou podmienkou, ktorú formulovali USA, ale aj ďalšie mocnosti. Ale je tu aj druhý, možno závažnejší argument.

Všimnite si číslo novín Slovák v Amerike na obrázku. Je z 21. októbra 1918, ale oznamuje vyhlásenie republiky sedem dní pred udalosťami v Prahe! Čo to je? Cestovanie v čase? Kdeže, má to oveľa prozaickejšie vysvetlenie. V skutočnosti už 14. októbra 1918 Eduard Beneš (na telegrafický príkaz profesora Masaryka z Washingtonu) oznámil dohodovým mocnostiam, že v Paríži bola ustanovená dočasná česko-slovenská vláda. Jej predsedom a ministrom financií bol T. G. Masaryk, ministrom zahraničných vecí a vnútra E. Beneš a ministrom vojny M. R. Štefánik. Francúzsko uznalo česko-slovenskú vládu hneď na druhý deň, 15. októbra, a do 24. októbra 1918 ju uznali všetky štáty Dohody, teda nielen Francúzsko, USA, Spojené kráľovstvo a Taliansko, ale dokonca aj Čína, Japonsko, Belgicko, Rumunsko, Grécko či Portugalsko.

Od tohto momentu sa teda datuje uznanie Česko-Slovenska dohodovými štátmi a šéf diplomacie Eduard Beneš zároveň oznámil aj mená veľvyslancov v týchto krajinách. V skutočnosti však francúzska vláda ako vôbec prvá krajina oficiálne uznala Česko-slovenskú národnú radu za spojeneckú vládu a uznala nároky na samostatný česko-slovenský štát už 29. júna 1918, Veľká Británia 9. augusta, Spojené štáty 2. septembra a Taliansko 3. októbra. Beneš po vojne vo svojich pamätiach priznal, že to bola taktika: aby považovali vznik Česko-Slovenska za "fait accompli" (hotovú vec), zaviazali spojencov stále novými a konkrétnejšími aktami a vytvárali ďalšie a ďalšie. Preto aj Ferdinad Peroutka vo svojom Budovaní štátu konštatuje, že česko-slovenská vláda bola uznaná ešte skôr, než mala územie, na ktorom mohla vykonávať štátnu zvrchovanosť, ale zároveň zdôrazňuje, že už týmto uznaním bol boj za ideu česko-slovenského štátu dobojovaný. Bol tu však ešte jeden významný akt.

18. októbra 1918 doručil profesor Masaryk na Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov vo Washingtone Deklaráciu nezávislosti československého národa jeho dočasnou vládou. Tzv. Washingtonská deklarácia bola skoncipovaná po vzore Deklarácie nezávislosti Spojených štátov. A presne tak ako USA od nej odvodzujú svoj dátum vzniku, malo by Česko-Slovensko považovať za svoj rodný list Washingtonskú deklaráciu. Sú pod ňou podpísaní síce Masaryk, Štefánik a Beneš, v skutočnosti však dokument koncipoval T. G. Masaryk za asistencie Vladimíra Hurbana (syna Vajanského, budúceho veľvyslanca v USA, mimochodom prvého Slováka, ktorý hneď po vyhlásení mobilizácie v roku 1914 zbehol k Rusom). Niet pochýb o tom, že Washingtonská deklarácia bola výrazom Masarykových ideálov, že bola jeho politickým manifestom. Nie všetky zásady tohto dokumentu sa však podarilo naplniť. Cirkev nebola odlúčená od štátu, vojsko nebolo nahradené milíciou, zásady referenda neboli uplatňované a dokonca ani sloboda tlače a zhromažďovania nebola úplná. Ale takto si Masaryk predstavoval Česko-Slovensko.

Z titulky Slováka v Amerike vyplýva, že aj naši krajania v USA, ktorí rozhodujúcou mierou prispeli k vzniku nového štátu, považovali za dátum zrodu Česko-Slovenska práve Deklaráciu nezávislosti z 18. októbra 1918. V ten deň už bolo všetko rozhodnuté. Pre nás je ešte významná, ak nie významnejšia Martinská deklarácia, lebo je vzácne spoločným vyjadrením našej národnej vôle, je to náš príspevok k vzniku republiky, je to hlas všetkých politických síl reprezentujúcich slovenský národ. Vavro Šrobár, ktorý sa 28. októbra náhodne vyskytol v Prahe a českí vlastenci ho na poslednú chvíľu stiahli do Národného výboru československého, aby im "robil Slováka", nemal na takýto akt nijaký politický mandát. Ale vlastne ho nemali ani českí členovia výboru - jednak preto, že si chybne vyložili kapituláciu Rakúsko-Uhorska z predchádzajúceho dňa (správa o nej dorazila do Prahy až 28. októbra) a jednak preto, že ani skutočná domáca česká politická reprezentácia nebola na tomto akte prítomná - v tom čase už rokovala s Benešom v Ženeve o zložení novej vlády.

Podčiarknuté sčítané: Česko-Slovensko by vzniklo aj bez 28. októbra, fakticky už bolo uznané. Stanovenie jeho vzniku na 28. októbra je tradíciou, nie historickým faktom. Napokon, 28. október neoslavoval ani samotný prezident Masaryk, aj on bol presvedčený, že republika vznikla dva týždne predtým, a tento moment si každoročne pripomínal s Eduardom Benešom v úzkom kruhu priateľov. To, že NR SR pod vplyvom fanatických čechoslovakistov typu Dostála a Osuského stanovila ako štátny sviatok SR spomienku na český, nie slovenský príspevok k vzniku republiky, je anomáliou, ktorú považujem za urážku martinských deklarantov (ktorí na rozdiel od pražských kolegov riskovali šibenicu) a neúctu k zahraničnému národnému odboju, či už ide o legionárov alebo krajanských politikov v USA. Opätovne preto vyzývam NR SR, aby túto historickú krivdu napravila. Máme dve možnosti. Buď vyzdvihnúť 30. október a výročie Deklarácie slovenského národa alebo po dohode s Čechmi prijať za spoločný dátum vzniku Česko-Slovenska 18. október ako vyhlásenie jeho nezávislosti. Vráťme 28. október výročiu narodenia Ľudovíta Štúra a prestaňme falšovať vlastné dejiny. Je to prejavom nízkeho národného sebavedomia a neúcty k našim predkom.

(Edit: Pre tých, ktorí sa ma neustále pýtajú, prečo píšem Česko-Slovensko s "pomlčkou". Po prvé to nie je žiadna pomlčka, ale spojovník (pri pomlčke je medzi slovami medzera), a je to tak gramaticky správne. Z rovnakého dôvodu, ako sa nepíše spolu "Rakúskouhorsko", ale Rakúsko-Uhorsko, ako existovala Poľsko-litovská únia alebo Švédsko-nórska únia a podobne. Výraz Československo, československý nie je len nevinne historický, je to ideologický tvar reprezentujúci ideológiu čechoslovakizmu, ktorá pod zámienkou vykonštruovaného "československého národa" chcela vymazať slovenskú identitu. Preto bol v ústave štátotvorným národom iba neexistujúci národ "československý", preto mali deti na vysvedčeniach namiesto slovenčiny "jazyk československý", preto sa nové pravidlá pravopisu z roku 1931 usilovali popri existujúcej češtine zliať slovenčinu pomocou nadmerného množstva bohemizmov do absurdnej "českoslovenčiny" (nečudo, že slovenská inteligencia na čele s Jozefom Škultétym vydala vyhlásenie, na základe ktorého sa odmietla riadiť týmito pravidlami). Už Pittsburská dohoda písala výrazy ako "česko-slovenský" dôsledne so spojovníkom. Bolo to úplne prirodzené. Neprirodzené je, že aj po 85 rokoch od prekonanej ideológie čechoslovakizmu musím vysvetľovať nielen obyčajným ľuďom, ale aj najvyšším ústavným činiteľom, že nemajú przniť Slovensko a majú o ňom hovoriť gramaticky, kultúrne a politicky presne. Vážme si sami seba trochu viac, ak chceme, aby si nás vážili iní.)