Monika, a tak sme Ti fandili. Zbytočne. Zostala si dieťaťom, ktoré nerozumie ľuďom a svetu a svet už nerozumie Tebe. Zostarla si, ale nezmúdrela. Už Ťa ani brilianty neskrášlia. Mala si zostať v rádiu a recitovať Andreja Sládkoviča. Ľudia by Ťa mali radi. Takto si len jedna z mizerných političiek:
Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: -
nemožno mi ťa neľúbiť!
Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
Je to len figúrka v rukách šedej eminencie tak ako všetci politici....
OdpovedaťOdstrániť