Herostratos´s Glory

V Penzióne u Hanky bolo ticho. Žid sa kolísal na stoličke vedľa mňa s pohľadom upretým do neznáma a Otec Serafim hlasno pochrapkával, pričom mu hlava nebezpečne padala nad pohárom vína až som sa bál, aby si nerozsekol čelo. Chcel som mu pohár odsunúť, ale držal ho pevne v rukách.

Browsovanie po Internete ma začalo unavovať po tom, čo som objavil umelca na Červenom námestí v Moskve a po tom, keď som si urobil virtuálnu prehliadku po Haus der Wannsee-Konferenz a zistil, že som spoznal ďalších 15 nacistov, aj s ich životopismi, takže si ich už pamätám 1 384 vo všetkých šaržách, funkciách a postaveniach. Mŕtvych, potrestaných, stratených, dožívajúcich.

Zamrzelo ma to, lebo zo 6 miliónov Židov po mene poznám len Annu Frankovú, jednu Židovku blogerku, ktorá si dala meno na počesť umučenej dievčiny rovnakého mena a ešte toho chlapca v čapici so zdvihnutými rukami vo Varšavskom ghete, čo je na všetkých fotografiách o židoch v 2. svetovej vojne.

Preblesla mi hlavou zúfalá myšlienka. "Židia nebodaj chcú, aby sme sa kvôli holokaustu naučili najprv mená všetkých nacistov a potom sa budú moje vnúčatá musieť naučiť mená tých zholokaustovaných Židov. Robia to takto rafinovane, že na začiatok postavia memoriály všetkým nacistom a keď ich už budeme poznať, príde rad na mená Židov."

Alebo sú masochisti a oslavujú svojich mučiteľov? Aby som vám to vysvetlil.

Ako historik sa snažím pochopiť minulosť a s optimizmom pozerať do budúcnosti. Po mediálnej kampani okolo Dr. Jozefa Tisa sa pripravujem robiť objektívneho rozhodcu pri pochopení dejín Slovenska medzi historikom Kováčom, historikom Kamencom a historikom Rydlom s Profesorom Ďuricom.

Preto som virtuálne navštívil Casa de la Conferencia de Wannsee, kde sa 20. januára 1942 stretli SS-Obergruppenführer Reinhard Heydrich (Ríšsky protektor Bohemia-Moravia - zomrel po atentáte v Prahe v roku 1942), predsedajúci, Dr Josef Bühler (zástupca vlády General Government - súdený v Poľsku a popravený v roku 1948), Dr Roland Freisler (Ríšsky minister spravodlivosti - zahynul pri bombardovaní Berlína v roku 1945), SS-Gruppenführer Otto Hofmann (úrad pre osídľovanie a rasové otázky - odsúdený na 25 rokov, amnestovaný v roku 1953 - zomrel v roku 1982), SA-Oberführer Dr Gerhard Klopfer (NSDAP kancelár - zomrel v januári 1987), Ministerialdirektor Friedrich Wilhelm Kritzinger (Ríšske kencelárstvo - zomrel v roku 1947), SS-Sturmbannführer Dr Rudolf Lange (Veliteľ SD pre Lotyšsko - padol v boji v roku 1945), Reichsamtleiter Dr Georg Leibbrandt (Ríšske Ministerstvo pre okupované východné teritóriá - prepustený v roku 1950 - zomrel v júni 1982), Martin Luther (Ministerstvo zahraničných vecí - zomrel v Berlíne v roku 1945), Gauleiter Dr Alfred Meyer (Ríšske Ministerstvo pre okupované východné teritóriá - spáchal samovraždu v roku 1945), SS-Gruppenführer Heinrich Müller (Šéf IV. oddelenia (Gestapo) - naposledy ho videli 30. apríla 1945 v Berlíne), Erich Neumann (Riaditeľ úradu pre 4-ročný plán - uväznený - zomrel v roku 1948), SS-Oberführer Dr Karl Eberhard Schöngarth (SD, menovaný vládou - popravený v máji 1946), Dr Wilhelm Stuckart (Ríšske Ministerstvo vnútra - zahynul pri autonehode v roku 1953) a SS-Obersturmbannführer Adolf Eichmann (Vodca Oddelenia IV B4 Gestapa - popravený v Izraeli v roku 1962), aby schválili Protokol o konečnom riešení Židovskej otázky.

To všetko som si musel na stránke prečítať a dozvedel som sa aj iné veci. Akoby som čítal Protokoly ŠtB.

Asi som sa mal uchádzať o stoličku po Jankovi Langošovi. Aspoň by som mal na víno. Takto som dostal len strach o mojich vnúčikov. Prečo?

Pôvodne som nechcel byť historikom, ale lekárom ako Egypťan Sinuhet. Tam sa však dostali len najlepší komunisti a ich deti. Tak som išiel na históriu.

Keď som však za socializmu prišiel na pohovory, zase nás len skúšala komisia nie dobrých historikov, ale dobrých komunistov.

Prebiehalo to hladko. Prvý bol môj kamarát Kamenec, príbuzný Pavla Mešťana z Vysokej školy politickej Ústredného výboru komunistickej strany, ktorý je teraz členom rady vlády Róberta Fica a robí septembrové čítačky.
Spýtali sa ho: "Nuž, - hm - mohol by si nám povedať, kedy skončila 2. svetová vojna?" - Kamenec sa zamyslel a prestrašene povedal: "Nebolo to, prosím, niekedy v máji, keď kvitol orgován. Myslím v roku 1945?"

Predseda komisie mu skočil do reči: "Výborne, ďakujeme, ste prijatý."

Druhý ašpirant bol syn mäsiara Kováča. Kvôli objektivite mu položili tú istú otázku. Keď odpovedal, že 2. svetová vojna skončila 8. mája 1945 pádom Berlína a ...

Prerušili ho. Ďakujeme. Ste prijatý.

Potom som bol na rade ja. Odpovedal som na rovnakú otázku: "2. svetová vojna skončila kapituláciou Japonska, po zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

Nedali mi dopovedať. Prísediaci poznamenal.

Doplňujúca otázka. - "A viete koľko obetí bolo v 2. svetovej vojne?

Keď som vymenoval všetky národnosti: 20 miliónov Rusov, 10 miliónov Číňanov, 6 miliónov Židov ... "Tak, tak.." - kývali hlavami.

"Výborne. A teraz ich menujte!"

No a tohto sa bojím.

Znovu prichádzajúa časy, keď môj vnúčik sa bude musieť stať historikom a naučiť naspamäť mená 6 miliónov Židov.

Rydlo s Ďuricom pohovory neurobili. Emigrovali a študovali vo Vatikáne.