Vrátil som sa z raja

Posledné, čo si matne pamätám predtým ako som sa zobudil na nemocničnom lôžku v Rooseveltovej nemocnici, bol pľuvanec na schodoch Penziónu u Hanky v Telgárte, keď som v noci odchádzal domov. Bol riedky a slizký ako bielok starého teplého vajíčka. Potom nastala tma ako v súdny deň.

Vynáral som sa zo sna a do očí mi svietilo prudké svetlo na konci tunela a ja som sa vznášal nad posteľou. Zvedavo som sa pozeral na svoju telesnú schránku, uloženú v posteli a videl som, že ma Žid drží za ruku a usedavo plače. Otec Serafim sedel na druhej strane postele a táral niečo o večnom živote a Higgsovom bozóne. Asi si ho poplietol s božskou časticou. Už som sa chystal odísť za tým krásnym svetlom, krásnymi nahými ženami môjho života a nebeskou hudbou, keď ma niečo prinútilo vrátiť sa do tela a zažmurkať očami.

Pochopil som, že ešte nenastal môj čas a musím napísať veľa príbehov pre potešenie ľudí a poučenie žien.

Keď ma lekári a sestričky dali dokopy, prišili mi bypassy a milá sestrička mi vytiahla katéter zo slávika (vôbec to nebolo príjemné), povedal som si, že musím začať nový život a dobehnúť všetko, čo som v živote nestihol.

Preto, keď som na Zlatú nedeľu vystúpil v Telgárte z autobusu, hneď som išiel do Cerkvi sa pomodliť na dobrý úmysel. Chcel som totiž Otca Serafima nahovoriť, aby sme si po vzore Jacka Nicolsona a Morgana Freemana spísali všetky vylomeniny, ktoré by sme ešte chceli zažiť do konca života.

Už pri vchode som počul, že Otec Serafim je vo forme. Ťažkým hlasom od Leánky hromžil na všetky dôchodkyne, že celý Advent nič nerobili pre svoju spásu, len nakupovali darčeky pre svoje vnúčatá za výhodné pôžičky od agenta Providentu – nášho Žida v Penzióne u Hanky.

Pochopil som, že kasička v Cerkvi je prázdna a náš zoznam posledných vecí bude musieť financovať pokladník Lóže Veľkého Orientu a Byzantského Rítu.

Svoju kázeň Otec Serafim zakončil slovami: „Ak sa nebudete kajať a neprispejete na charitu, vezme si vás Satan tak ako si zobral v poslednú adventnú nedeľu pred sviatkom Vianoc dvoch arcislobodomurárov, ktorí sľubovali ľuďom, že chcú pre nich len to najlepšie, ale raj na zemi mali len oni dvaja. Arcidemokrata Václava Havla a Arcikomunistu Kim Čong-ila.“

Sedíme už v teplúčku Penziónu u Hanky svorne všetci traja: Mordechaj Kapusta, Otec Serafim a Andrej Hríbik – náš pokladník, popíjame ako obyčajne Lacrimae Christie, Dievčie Hrozno a kóšer vodku Putin.

Teraz si spisujeme svoje posledné nenaplnené túžby mladosti.