Ako byť tolerantným alebo Pošta pre Teba

 

Penzión u Hanky praská vo švíkoch a slávnostná atmosféra podčiarknutá známou hudobnou znelkou nám približuje srdcia a duše našich počerných spoluobčanov, ktorí sedia a postávajú natlačení v celej sále. Vidíme ako im po lícach stekajú slzy dojatia za to, že môžu byť prítomní pri tejto nezabudnuteľnej chvíli – v okamihu zmierenia Slovákov a Maďarov v hladovej doline.

Pozvali sme ich z osady nad Telgártom všetkých, nielen rodinu Šarköziovcov ako sme to robievali v minulosti. Chceme tým začať novú éru nášho života v mieri, rešpektovaní každého názoru akokoľvek čudného, vo vzájomnej tolerancii a pochopení inakosti.

Je pravda, že sme v našej spoločnosti židovi tolerovali už príliš veľa vecí aj v minulosti, ale musíme trpko priznať, že stotožnenie sa s krásami, ktoré zažívajú pedofili a buzeranti, nám v minulosti akosi nešlo.

A tak sme sa celý život kruto správali k Cigánom, židom a iným genetickým úchylkám u ľudí, ktorí za to nemôžu, že sa tak narodili. Sú na svete ešte horšie veci ako byť Cigánom, židom alebo homosexuálom. Čo má povedať taký nešťastník dcérosyn Sonnyho a Cher, ktorý je ešte k tomu aj židovkou/židom.

Ale vráťme sa do sály, kde som pochopil diagnózu môjho bratranca Samuela Kapusztu, s ktorým sme sa po rokoch opäť našli v Pošte Pre Teba.

Celá sála tlieska, keď sme sa postavili, rozprestreli ruky a pomaly kráčajúc proti sebe pri známych tónoch so slzami v očiach sme si padli do náručia.

Skláňam sa nad Samuelom tak ako to robím doma nad mojím jazvečíkom a s láskou mu dvíham hlavu, aby som sa mu pozrel do jeho havraních očí. Telo Samuela sa striasa vzlykmi a bradou ma pri tom jemne udiera do brucha.

Tiež sa zadúšam vzlykmi pri slovách: „Ach Samuel! Odpusť mi, že ja nešťastník som Ťa v mladosti nepochopil ako trpíš svojím malým vzrastom a preto si sa rozhodol stať Maďarom.“ Vybral som si vreckovku, utrel nos a pokračujem zajakavo: „Netušil som, že tak strašne trpíš a dobre sa cítiš len ako Maďarón.“

Mysľou mi prechádzalo ako Viktor Orbán, Nicolas Sarkozy, Jozef Mihál, Miklós Duray, József Berényi a ostatní Maďari a Maďaróni by si najradšej vzali hokerlík, keď stoja vedľa Slovákov.

Z myšlienok ma vyrušil vzlykot Samuela: „Ách Mordechaj! Tebe príroda nedelila aj rozumu, aj výšky – Ty si sa ľahko stal Slovanom gréckokatolíkom.“

Chcel som ho prerušiť, ale nedal sa a pokračoval: „Vy Slovania ste všetci Nagy ako jedle – akoby vás jedna mater mala – a nepoznáte komplexy. K Maďarónom som sa priznal preto, lebo my malí veľkí ľudia sa musíme zomknúť. Ani priateľov nemáme na okolí. Všade sú Slovania, Nemci a Dáci. Musíme si pestovať naše Maďarstvo, lebo bez nášho maďarského nacionalizmu sme tu takí osamelí ako kôl v plote. Ani nevieme odkiaľ sme.“

A srdcervúco sa rozplakal.

Utišoval som ho, že už je dobre a nemusí sa báť. Veď po slovensky vie a zamestnanie si tiež ľahko na južnom Slovensku nájde niekde v samospráve alebo na obecnom úrade. Tam ani takých, čo nevedia po maďarsky neprijmú.

Nahlas som poznamenal: „Mohol by si pracovať aj ako policajt. Prezident Spišiak Ťa určite rád príjme. Tiež je taký piňďúr.“

Spamätal som sa, keď sa Samuel ešte viac rozvlykal. Rýchlo som sa opravil: „No to som tak nemyslel. Chcel som povedať, že je tiež Maďarón.“

Znovu som sa zháčil. „No to som nejako doplietol. Hrozne by som chcel byť k Tebe milý a tolerantný, drahý môj Samuel.“

Vtedy Samuel vyskočil a hovorí: „To nejde! Nechcem sa dať zabiť. Čo, keď budú nepokoje ako v Anglicku?“ Zaskočil ma.

Hlavou sa mi vírili myšlienky: „Na Slovensku sú už tiež náznaky aktivizácie neprispôsobivých občanov. Všimli sme si, že veliteľ pouličného gangu v Šamoríne Béla Bugár zvoláva cez médiá všetkých neprispôsobivých Maďarov a tí už rozlepujú nálepky, ktorými zase mobilizujú neprispôsobivých po celom južnom Slovensku. Je to o to nebezpečnejšie, že majú sympatizantov aj v polícii. Veď sám veľký policajný prezident je zo Šamorína. Slovensko nie je pripravené na takúto melu. Keď pôjdu do ulíc, čo urobí armáda? Sme na tom horšie ako Veľká Británia. Jej pozemné vojsko je v Afganistane, letectvo v Lýbii a my tiež nemáme armádu. Náš generálny štáb pod velením generála Bulíka už nevládze strieľať na všetky strany. Raz do koalície, potom do opozície. Koho ochráni armáda?“

Poobzeral som sa opatrne okolo seba a klopil som zrak pred spýtavými pohľadmi obecenstva.

Opatrne som Samuelovi odsunul hlavu, potom ruky a pospiatky som prešiel k stolu, kde sedel Otec Serafim so židom. Vzal som ich za ruky a na špičkách sme prešli dozadu do zatvorenej spoločnosti.

Nad nami je neutíchajúci lomoz.