Prázdniny

Zavítali k nám na prázdniny dvaja milí bystrí a chápaví synovci nášho veľaváženého majiteľa Penziónu u Hanky – pokladníka Lóže.

S Otcom Serafim sme sa rozhodli ukázať im, že na Slovensku nežijú len slovenskí klérofašisti, ale aj správni čechoslováci. Tolerantní a inteligentní prívrženci koalície.

My sme sa nimi stali od posledných reforiem v Telgárte. Nebolo to také ťažké. Mali sme skúsenosti so zlepšovaním imidžu SDKÚ – DS a tak vyzliecť si kabát a obliecť si ho naopak, nebol pre nás problém. Veď sme boli aj na stáži u pána profesora a on toho vie o komunistoch, fašistoch a nacionalistoch až až.

Ale pekne od začiatku:

Lietadlo El – Al z Jeruzalema sa pomaly blížilo k viedenskému letisku. S Otcom Serafim sme podľa pokynov prišli na letisko už 2 hodiny pred príletom. Museli sme ich privítať už vo Viedni, aby ich cestou do Telgártu niekto nezjedol. Skôr ako sme sa dostali do osobitného priestoru, kam prilietavali naši hostia, prešli sme dôkladnou prehliadkou a vypočúvaním agentov boja proti terorizmu z Mosadu. Nejaké predmety nám vzali. Naznačili, že o nás majú informácie od Googlu a zbytočne protestujeme. Takže nás pripravili o sedemramenný svietnik, ktorý sme niesli ako privítací dar. Zdržali sme sa trochu viac, lebo sa nám snažili pripísať vinu za prichádzajúcu búrku, ale nakoniec sme prešli kontrolou, vďaka Otcovi Serafimovi, ktorý plynulou nemčinou presvedčil agentov o našej nevine: „Das ist nicht meine Sache“. A pozrel netrpezlivo na svoje hodinky bez ručičiek, ktoré mu už predtým vzali, aby niekoho neprepichol.

Šťastne sme naložili mládencov do autobusu a za spoločného spevu sme vystúpili v Bratislave v Petržalke. Mládenci vykračovali po Novom moste a my sme s Otcom Serafim ťahali ich kufre. Na konci mosta sme sa poklonili pamiatke na holokaust a pokračovali sme cez Židovňu peši na hlavnú stanicu. Cestou sme stretli Marínu Závadskú, ktorá nám odporučila, aby sme nepriateľsky naladené nádvorie bratislavského hradu vynechali. Poznačil som si, že musíme vynechať aj vlak cez Rajec, aby naše úsilie nevyšlo nazmar.

Preto sme nenastúpili do medzinárodného rýchlika na Žilina – Rajec – Pakistan, ale išli sme na Zvolen. Cestou k nám nastúpili do kupé čechoslováci, ktorí už tretí deň cestovali z Pohody do Košíc. Bola to pohroma. Darmo sme sa snažili vysvetliť, že to nie je vzorka mladých voličov koalície a tá sladká vôňa z ich cigariet je vôňa kubánskeho tabaku. Neverili nám.

Naopak. Zbratali sa s nimi a celú cestu pri každom kríži v poli zakývali spolu s nimi vztýčeným ukazovákom.

Unavení sme vystúpili v Telgárte. Chlapci si vôbec nevšimli, že cestou sme stretávali osadníkov, ktorí im podávali ruku a pod pazuchou si niesli SME a Týždeň. Zakúpil ich pokladník z vlastných peňazí, keď sme jeho úmysel, zakúpiť ich za peniaze lóže neodhlasovali s poukázaním na potrebu šetriť. Ako podnikateľovi sa to vráti po prijatí novely Zákonníka práce. Osadníci dostanú už len štamperlíky borovičky.

Chlapci spia a my čakáme, koľko nás bude táto tolerancia stáť.