Reformy v Telgárte

Všetci naši priaznivci si všimli, že s Lóžou Veľkého Orientu a Byzantského Rítu to ide dolu vodou už dlhší čas. Preto ich určite neprekvapí, že sme pristúpili k reformám. Čo nás k tomu viedlo?

Nuž, musíme si priznať, že už takmer rok, odkedy vláda Ivety Radičovej prijala ozdravný balíček, naše zdravie, pôžitky z jedla a pitia i cesty za zábavou do Brezna chátrajú. Sú takpovediac pred bankrotom.

S nadšením sme preto prijali na tajnom zasadnutí lóže záver: „Zahodíme za chrbát naše pôvodné slobodomurárske hodnoty, na ktorých stojí lóža od svojho vzniku a pristúpime k transparentnosti a zmene našich priorít.“ Nezamestnaní, chorí, starí, deti, rodiny, ľudské a občianske práva, naši voliči a priaznivci sú nám oddnes ukradnutí.

Bolo to bolestivé rozhodnutie, ale nevyhnutné a pre nás prospešné.

Nemôžeme predsa rozmýšľať, z čoho budeme žiť, ale musíme myslieť na budúce generácie. Myslíme tým samozrejme generácie Kapustovcov, Serafimovcov a Hríbikovcov – našich telgártskych židzikov.

Milí naši voliči! Chceli ste zmenu a reformy súdnictva – tu ich máte.

Už od rána sedíme v tieni lipy na terase Penziónu u Hanky a horúce lúče slnka sa odrážajú v trblietavých vlasoch Ivety Radičovej, ktorú sme spolu s Ferkom Šebejom a Pištom Hríbom prizvali na priateľské posedenie. Ešte nesedíme pri jednom stole, ale aj k tomu nepochybne príde, keď sme už tak hlboko klesli kvôli našim gágorom.

Zatiaľ, čo my pod konármi lipy raňajkujeme chlebík s masťou a cibuľou a popíjame študentský strik z Lacrimae Christie, Leánky a zriedenej kóšer Vodky Medvedev, Iveta Radičová si z Úradu vlády priniesla pre seba a pre svojich kumpánov šunkové chlebíčky s kaviárom, bioparadajky a biopapričku, ktoré zapíjajú šampanským, austrálskym červeným a whisky Danielson. Neprekvapilo nás to, lebo pri takýchto hodoch ich vždy vidíme v televízii na zasadnutiach vlády. Teraz to už môžeme aj ovoniavať.

Diskusiu začal Štefan Hríb. Ako obyčajne si oprel ruku o bradu a nonšalante začall: „Chlapci! - Milo nás prekvapil váš pozývací list.“ – V očiach sa mi zatmelo a takmer som zamdlel, keď som si spomenul, že vedľa podpisu Vasiľa Biľaka je aj môj podpis. Rýchlo som prehltol šabľu, čo sa mi drala na jazyk pri pohľade na Dávidovu hviezdu, ktorú mal na saku František Šebej. Bolo to kruté, ale čo už človek neurobí pre peniaze a moc.

Preto som sa s usmial na Ferka, keď som si uvedomil neustále musí prehĺtať v parlamente šable pri pohľade na slovenskú zástavu a dvojkríž. Je to úžasné sebazaprenie.

No, ale započúval som sa do hlasu Štefana Hríba, ktorý sa nedal rušiť. – „Sme radi, že sa vraciate k našim hodnotám a k nášmu vyvolenému národu. Mordechaj, Mordechaj – však už bolo načase!“

Zahnal som obscedantnú predstavu (ako sa prevracávame k hodnotám demokracie) a usmial som sa. Štefan s uspokojením pokračoval: „Pochopili ste, – že demokracia je vzácna a drahá." Usmial sa a žmurkol na nás: "Tiež dostávam v RSTV o tisíce viac ako som dostával v Jojke za reláciu Pod lampou.“

Aby to zahovorili, Ivetka mu skočila do reči. „Poďme radšej k veci! Nebudeme tu predsa do večera. Ešte máme dnes zasadnutie Lóže Tolerancia po roku vlády, kde budeme hodnotiť naše úspechy v bojoch za súdnictvo a prokuratúru.“ – S úsmevom sa pozrela na cibuľku, čo mi spadla na zem a dodala: „Vidím, že v Telgárte triete biedu a preto sme tu.“ Úkosom som sa pozrel na trasúce sa ruky nášho žida Hríbika, ktorému v rozriedenej kóšer vodke zjavne chýbal alkohol a smutne som prikývol. Ivetka sa nedala rušiť a okamžite našla geniálne riešenie nášho problému: „ Ak sa chcete mať tak dobre, ako sa máme my – bratislavskí židia, – musíte zvýšiť ceny potravín a tepla v Telgárte, Za peniaze, čo získate, namontujete v osade nad Telgártom a po celom Telgárte odpočúvací systém tak, ako to robí Daniel Lipšic. Telgártčania sa nesmú búriť proti demokracii. Potom odmontujete pece na drevo a zavediete plyn z nášho SPP. Na telgártskom internete zverejníte nákup každej kvetinky a každej sviečky, ktorú prinesú zbožní telgártčania do Cerkvi, aby sa v tom nikto nevyznal a z Kráľovej hole budete vysielať len Angeliku Markízu anjelov – pardón,“ – opravila sa Iveta, „ – myslela som samozrejme Šeherezádu alebo inú tureckú rozprávku. Najlepšie tú o moslimovi Nasredinovi.“

Pochopili sme a keď naši poradcovia odišli, vzali sme si na Penzión u Hanky v Slovenskej sporiteľni hypotéku. Zaplatili sme 5 000 € na poplatkoch, aby pohrobkovia židovky Renáty Ovesny – Straka mali zisk a za zvyšok sme nakúpili sudy vína a plagáty.

Otec Serafim zase behá po Telgárte a lepí plagáty: „Mali sme odvahu naštartovať reformy.“ Samozrejme, že v justícii, na prokuratúre a na súdoch a polícii, ktoré zaujímajú Slovákov až na desiatom mieste. Prekryjeme tak skutočné starosti Telgártčanov. Tie naopak, ceny potravín im ešte zvýšime, aby nemali čas myslieť na to, za čo budú jesť, za čo budú platiť hypotéky a za čo si v akciovej spoločnosti Fakultná nemocnica kúpia acylpyrín, keď si zlomia nohu. Ak chcú viac, prispejú nám na zisk. Nie sú predsa nejakí pacienti, ale klienti.

Darmo. Reformy sú drahé, ale všetci vieme, že ich prínos je úžasný a sú z dlhodobého hľadiska pre demokraciu prospešné. Ľudia si kupujú lacné hnilé potraviny a za ušetrené peniaze zaplatia plyn a teplo našim sponzorom. Keď ochorejú, nedovolíme im, aby vyciciavali zdravotné poisťovne a krátili zisky našim investorom. Nemocnice zrušíme a z ušetrených peňazí presťahujeme daňové riaditeľstvá z Banskej Bystrice do Bratislavy. Nech to stojí, čo to stojí. Bratislavčania nás volili a preto si zaslúžia menšiu nezamestnanosť.Je pravda, že sa po takejto ozdravnej kúre sa Slováci nedožijú dôchodku, ale to je náš cieľ. Peniaze, ktoré majú v 2. pilieri zostanú nám – židom. Veď podľa sčítania ľudu aj tak k starnutiu obyvateľstva nepríde. Dúfajme, že ani k zmene klímy nepríde. Pravičiar Václav Klaus nám to potvrdí, že žiadne globálne oteplenie sa nekoná. Z čoho budú žiť ochranári?

Nič nie je isté. – Jediná istota je, že o sto rokov tu budú židia naďalej zdierať Slovákov a stále viac a viac na nich bohatnúť. A my musíme patriť medzi nich!