Misionár v Bratislave II.

Vymenil som so Židom Zlaté teliatko za sud vína. V domnienke, že ho to vyšlo len sud vína, rozhodol sa odviesť Židovskej náboženskej obci desiatok v podobe Zlatého teliatka, čím si nepochybne v obci získa veľké zásluhy, česť a slávu, hoci je už Slovan. To viete: „Für alle Fälle.“ Prišlo mi na myseľ, že mne to môže byť jedno. Aj tak je to jeho teľa a tak som mu navrhol, aby pokojne odviezol teliatko na Koziu ulicu v Bratislave. Žid sa zamračil a začal sa vykrúcať: „Vieš, mám teraz v Penzióne nemeckú, anglickú, ruskú klientelu, snehu je plno a nehodí sa mi to.“ V duchu som si pomyslel: „Hríbik, Hríbik! Vidím, že kontraband sa bojíš odniesť do Bratislavy, aby Ťa nechytil Daniel Lipšic.“ Mne to tiež nevyhovuje z iných dôvodov. Viem, že veľsudca Štefan Harabín nemá rád židov a keby ma chytili s kontrabandom, tak sedím do konca môjho úbohého života. Hoci mi stále vŕta v hlave, ako ľudia vedia, že som žid. Veď takí Lipšicovci sú tiež židia a všetci hovoria svojmu Bohovi vnútra a spravodlivosti, že je KáDéHák. Lipschitzovci sa stali katolíkmi v rovnakom období ako Grünkopfovci a zmenili si meno na Lipšicovci. Už sú dávno mimo obliga. Grünkopfovci ako vieme z historických análov, sa stali gréckokatolíkmi a zmenili si meno na Kapustovci. Žeby to bolo tým krstným menom? Neviem. Veď tak, ako sa Lipšicov pradedo volá Daniel Lipschitz, tak môj pradedo sa volal Mordechaj Grünkopf a stále zachovávame tradíciu pomenovať prvého syna po otcovi, takže môj otec sa volal Mordechaj, môj dedo sa volal Mordechaj a aj môj syn sa volá Mordechaj. Skrátka nemôžem riskovať, že ma odsúdi Pišta Harabín. Okrem toho som mal obavy, že prídem o zlaté teliatko cestou do Bratislavy tak, ako som prišiel o majetky Grünkopfovcov. Preto som súhlasil s Hríbikom, že na Misiu do Bratislavy pošleme Otca Serafima. A tak sa stalo. Zabalili sme Zlaté teliatko do flanelu a uzamkli do strieborného kovového kufríka. Keď prišiel Otec Serafim z rannej liturgie, začalo sa zasadnutie Synov Tmy v Telgárte. Pili sme až do rána a odprevadili Otca Serafima k vláčiku smerom na Brezno. Dali sme mu kufrík, odporúčajúce listy, hotovosť z pokladne Lóže Veľkého Orientu a Byzantského Rítu, posadili na vlak a zaželali šťastnú Misiu v Bratislave. Keď sa pýtal, čo je v kufríku, povedali sme mu, že to je neškodný 9-ramenný svietnik na Chanukku, ktorý posielame ŽNO do Bratislavy ako dar. Ubezpečili sme ho, že je to kontrolovaná zásielka a budeme s ním v spojení. Žial, už v Brezne sa nám stratil, keď sa mu vybil mobil, čo sme mu pribalili. A to mal pred sebou ešte 4 okresy. Keď od neho neprichádzali správy, pomysleli sme si, že ho už má v rukách Štefan Harabín a tak sme si nerobili žiadne starosti. Až v deň Štedrého večera sa dvere na Penzióne u Hanky rozleteli a Xénia ako fúria priletela k nášmu stolu. Kričala: „Volala som do Bratislavy a dozvedela som sa, že môj muž sedí v kobkách Ministerstva vnútra.“ Pozreli sme na seba a pokrčili plecami. Nebudeme predsa cez Vianočne sviatky, keď máme dovolenku, riešiť svetské otázky. Nechali sme to na Xéniu. Otec Serafim sa šťastne vrátil po Vianociach a počúvame jeho rozprávanie. „Omylom som vystúpil v Brezne, ale keď ste povedali, že veziem kontrolovanú zásielku, nemal som obavy a zastavil som sa v Dome s červeným svetlom, oddýchnuť si,“ – začal Otec Serafim. Po chvíli pokračoval: „Náš kamarát, majiteľ toho domu, ma ako dobrého zákazníka bezpečne vysadil večer na vlak, aj s kufríkom.“ Vo vlaku som si pospal, lebo som vedel, že Lóže všetkých 7-kontinentov vedia o mojej Misii a bdejú nado mnou. Keď som prišiel do Bratislavy, chcel som sa s Vaším odporúčaním, dostať na Koziu ulicu, ale omylom som prešiel na Zámockú a zastavil som sa v Chez David. Aj som tam prespal.“ Olízal sa ako si spomenul na kóšer bravčovinu, čo mu ponúkli ako Gójovi na večeru a pokračoval: „Potom som išiel do Messaliny, ktorú si mi vrelo odporúčal.“ Pozrel sa na mňa a zažmurkal. „A tak som chodil po Bratislave a hľadal Lóžu Tolerancia a Lóžu Humanizmus.“ Odmlčal sa a potom sa na nás vyčítavo pozrel: „Nešťastnou náhodou sa mi minuli diéty, čo ste mi dali a zostalo mi len 10 €.“ Pocítili sme vinu, že sme ho vyslali na Misiu do Bratislavy s malými diétami. Ale počúvali sme ďalej: „Tak som sa rozhodol, že v Eurovee kúpim za tých 10 € nejaký darček pre Xéniu a vrátim sa domov.“ V očiach sa mu objavilo zdesenie, keď pokračoval: „Prechádzal som okolo Starého mosta k Eurovei, keď sa na mňa z budovy vedľa vyrútilo 50 kukláčov a spacifikovaného ma zaviedli pred Daniela Lipšica. Viem, že ste ma pred ním vystríhali, lebo v poslednom čase vyviedol plno bláznostiev a naľakal som sa, že už je v tom dočista, keď sa mi vyhrážal, že som Veľká ryba, ktorú zožerie na Štedrý večer s celou svojou kamarilou.“ Smrkol a začal si dlubať v nose. „No a potom ma zavreli, až kým ma Xénia nevyslobodila.“ Takto neslávne sa skončila misionárska cesta nášho Misionára do Bratislavy. Sme radi, že sme ho neposlali za Indiánmi. Skončil by s oštepom v bruchu a bol by koniec Misionára.