Človek má vždy najväčšiu radosť a najkrajšie zážitky z jednoduchých, stále sa opakujúcich denných radostí.
Len ich treba vnímať a užívať si ich.
Ako obyčajne každé ráno, sedím na latríne za Penziónom u Hanky a veselo sa pozerám na ranný Telgárt.
Žid Hríbik má samozrejme v Penzióne u Hanky aj splachovacie záchody, ale tam nikdy nie je taká romantika, akú zažívam na svojom tróne v rannom opare prebúdzajúceho sa Telgártu.
Dnes ma prekvapil čulý ruch za Penziónom u Hanky.
Keď som sa bližšie sústredil, čo nevidím.
Na pitvore bratislavčan sochár Mirko Pribiš, syn národného umelca Rudka Pribiša, usilovne seká dlátkom do mohutného kameňa a pred nami sa pomaly odkrýva tvár bratislavčana Chatáma Sófera v nadživotnej veľkosti.
Okolo neho pobehuje známy karikaturista antisemita bratislavčan Milan Vavro a kontroluje svoje skice.
Utrel som si riť, zapol nohavice a žoviálne idem k Milanovi: „Servus, Milanko! Čo Ty tu?“
Milan zdvihol hlavu a skoro spadol z nôh. Jachtajúc hovorí: „Preboha! Mordy, kde sa tu berieš?“ Srdečne sme sa objali a hovorím: „Ja tu už žijem 30 rokov. A ty sa tu kde berieš?“
To viete. Poznáme sa ešte z roku 1969, keď sme spolu chodili do V-klubu, pili a šukali židovky.
Áach, Juventus Ventus.
Potom som sa obrátil k mladému starému Pribišovi a hovorím: „Servus Félix,“ – tak sme ho v Bratislave počas štúdií prezývali a pokračujem ...“- ešte stále v pivnici škrtáš ruských kozmonautov ako Štefan Hríb škrtá Fica?“
Skoro sa prevrátil na chrbát nielen z prekvapenia, ale už aj z vína, čo mu od rána náš žid Hríbik nosí.
Potichu zasipel, pretože pred rokmi stratil hlas a je z neho šepkár ako náš prezident: „Móordy, Ty žšiješ? 40 rokov som Ťa nevidel.“
Keď sme sa takto pekne zvítali, spýtal som sa: „Chlapci, čo to tu stvárate?“
Milan mávol rukou a hovorí: „Aále vieš, prišla za mnou Zuzka Špitzerová, že teraz bude mať jej Nadácia plno peňazí, takže mi z tých 3 miliónov dolárov zaplatí návrh na sochu Satáma Chótera, pravého bratislavčana, ktorého po tom, čo zosadia z koňa Svätopluka na nádvorí bratislavského hradu, posadia na koňa jeho.“
Odmlčal sa a pokračoval: „Židovská obec v Bratislave už zariadila, aby Svätopluka zosadili z koňa.“
V hlave sa mi rozsvietilo a pomyslel som si: „Tak to už teda reklamu Deletu robiť nebudeme. Peniaze na jeho vydanie, aj keď ho nikto nečíta, sa nájdu.“
A potom som si smutne pomyslel: „No, Svätopluk na koni to má spočítané, na rozdiel od veľducha Janka Langoša, ktorému reliéf na budove Ústavu pamäti národa nestačí. Bratislava mala so sochami vždy problémy.“
Pokiaľ to nebol žid alebo československý kocúr, tak nemal šancu.
Potom mi prišla na um myšlienka: „A čo keby sme vymenili sochu feťákovi židovi Žilinčanovi za sochu Ďurka Ostrého?“
Ale mávol rukou a pomyslel som si: „No, teraz keď sú židia spolu s feťákmi pri vesle to nepôjde.“
Je to ťažké, žiť život jednoduchého človeka v Telgárte a Milan Vavro to potvrdzuje. Jemu pomník tiež stavať nebudú. Všetko je zabudnuté ako hovorí Milan Lasica.
Teraz majú návrhy na iných veľduchov, ktorých treba postaviť pred Slovenské národné múzeum namiesto kocúra.
Obrátil som sa na Milana a povedal som: „No, poďme si aspoň vypiť, keď sme sa už stretli po takom dlhom čase v takejto dobe temna.“
Prišli sme na terasu a volám na Hanku: „Hankááá, dones nám džbány vína. Peniaze síce nemáme, ale účet pošleme Zuzke Szatmáry. Aj tak už oľutovala svoje názory, keď v roku 2006 písala Poctu šimpanzom.“
Dnes sa to už nenosí, keď sú židia pri moci. Tá nešťastnica mení názory každých 5 rokov a zabúda na svoje detstvo a priateľov, ktorí ju poznali. Potom som sa úkosom pozrel na nášho Žida. Trošku ho myklo, ale zostal ticho. Pekný Slovan.
Budeme mu musieť pristrihnúť krídelka. Obraciam sa k Milanovi Vavrovi: „Čo keby sme zorganizovali s chlapcami a dievčatami zo Slovenskej pospolitosti AntiPride Pochod na Kráľovu hoľu? Možno by nám budúce generácie odpustili, že sme sa ako dedinčania nepostavili proti bratislavskému centralizmu.“
Pozrel som na žida a videl som ako sa trasie. Chlácholil som ho: „Neboj sa! Bude to kšeft. Štáb ubytujeme v Penzióne u Hanky. Poznám ich. Sú to čestní chlapci a zaplatia vopred.“ Odmlčal som sa a dodal: „No a ostatní budú v spacákoch na Kráľovej holi ako sme boli my traja.“
Nepôjde o nedovolené zhromažďovanie sa, ale o turistický výlet v duchu štúrovcov.
Len ich treba vnímať a užívať si ich.
Ako obyčajne každé ráno, sedím na latríne za Penziónom u Hanky a veselo sa pozerám na ranný Telgárt.
Žid Hríbik má samozrejme v Penzióne u Hanky aj splachovacie záchody, ale tam nikdy nie je taká romantika, akú zažívam na svojom tróne v rannom opare prebúdzajúceho sa Telgártu.
Dnes ma prekvapil čulý ruch za Penziónom u Hanky.
Keď som sa bližšie sústredil, čo nevidím.
Na pitvore bratislavčan sochár Mirko Pribiš, syn národného umelca Rudka Pribiša, usilovne seká dlátkom do mohutného kameňa a pred nami sa pomaly odkrýva tvár bratislavčana Chatáma Sófera v nadživotnej veľkosti.
Okolo neho pobehuje známy karikaturista antisemita bratislavčan Milan Vavro a kontroluje svoje skice.
Utrel som si riť, zapol nohavice a žoviálne idem k Milanovi: „Servus, Milanko! Čo Ty tu?“
Milan zdvihol hlavu a skoro spadol z nôh. Jachtajúc hovorí: „Preboha! Mordy, kde sa tu berieš?“ Srdečne sme sa objali a hovorím: „Ja tu už žijem 30 rokov. A ty sa tu kde berieš?“
To viete. Poznáme sa ešte z roku 1969, keď sme spolu chodili do V-klubu, pili a šukali židovky.
Áach, Juventus Ventus.
Potom som sa obrátil k mladému starému Pribišovi a hovorím: „Servus Félix,“ – tak sme ho v Bratislave počas štúdií prezývali a pokračujem ...“- ešte stále v pivnici škrtáš ruských kozmonautov ako Štefan Hríb škrtá Fica?“
Skoro sa prevrátil na chrbát nielen z prekvapenia, ale už aj z vína, čo mu od rána náš žid Hríbik nosí.
Potichu zasipel, pretože pred rokmi stratil hlas a je z neho šepkár ako náš prezident: „Móordy, Ty žšiješ? 40 rokov som Ťa nevidel.“
Keď sme sa takto pekne zvítali, spýtal som sa: „Chlapci, čo to tu stvárate?“
Milan mávol rukou a hovorí: „Aále vieš, prišla za mnou Zuzka Špitzerová, že teraz bude mať jej Nadácia plno peňazí, takže mi z tých 3 miliónov dolárov zaplatí návrh na sochu Satáma Chótera, pravého bratislavčana, ktorého po tom, čo zosadia z koňa Svätopluka na nádvorí bratislavského hradu, posadia na koňa jeho.“
Odmlčal sa a pokračoval: „Židovská obec v Bratislave už zariadila, aby Svätopluka zosadili z koňa.“
V hlave sa mi rozsvietilo a pomyslel som si: „Tak to už teda reklamu Deletu robiť nebudeme. Peniaze na jeho vydanie, aj keď ho nikto nečíta, sa nájdu.“
A potom som si smutne pomyslel: „No, Svätopluk na koni to má spočítané, na rozdiel od veľducha Janka Langoša, ktorému reliéf na budove Ústavu pamäti národa nestačí. Bratislava mala so sochami vždy problémy.“
Pokiaľ to nebol žid alebo československý kocúr, tak nemal šancu.
Potom mi prišla na um myšlienka: „A čo keby sme vymenili sochu feťákovi židovi Žilinčanovi za sochu Ďurka Ostrého?“
Ale mávol rukou a pomyslel som si: „No, teraz keď sú židia spolu s feťákmi pri vesle to nepôjde.“
Je to ťažké, žiť život jednoduchého človeka v Telgárte a Milan Vavro to potvrdzuje. Jemu pomník tiež stavať nebudú. Všetko je zabudnuté ako hovorí Milan Lasica.
Teraz majú návrhy na iných veľduchov, ktorých treba postaviť pred Slovenské národné múzeum namiesto kocúra.
Obrátil som sa na Milana a povedal som: „No, poďme si aspoň vypiť, keď sme sa už stretli po takom dlhom čase v takejto dobe temna.“
Prišli sme na terasu a volám na Hanku: „Hankááá, dones nám džbány vína. Peniaze síce nemáme, ale účet pošleme Zuzke Szatmáry. Aj tak už oľutovala svoje názory, keď v roku 2006 písala Poctu šimpanzom.“
Dnes sa to už nenosí, keď sú židia pri moci. Tá nešťastnica mení názory každých 5 rokov a zabúda na svoje detstvo a priateľov, ktorí ju poznali. Potom som sa úkosom pozrel na nášho Žida. Trošku ho myklo, ale zostal ticho. Pekný Slovan.
Budeme mu musieť pristrihnúť krídelka. Obraciam sa k Milanovi Vavrovi: „Čo keby sme zorganizovali s chlapcami a dievčatami zo Slovenskej pospolitosti AntiPride Pochod na Kráľovu hoľu? Možno by nám budúce generácie odpustili, že sme sa ako dedinčania nepostavili proti bratislavskému centralizmu.“
Pozrel som na žida a videl som ako sa trasie. Chlácholil som ho: „Neboj sa! Bude to kšeft. Štáb ubytujeme v Penzióne u Hanky. Poznám ich. Sú to čestní chlapci a zaplatia vopred.“ Odmlčal som sa a dodal: „No a ostatní budú v spacákoch na Kráľovej holi ako sme boli my traja.“
Nepôjde o nedovolené zhromažďovanie sa, ale o turistický výlet v duchu štúrovcov.
Ja aj tak neviem, kto je Ďurko Ostrý. Poznám len Daniela Tupého, Ďurka Lansfelda a Ignáca Grossman (
OdpovedaťOdstrániťhttp://sk.metapedia.org/wiki/Hist%C3%B3ria_%C5%BDidov_na_Slovensku
). Osud k nim nebol spravodlivý a v prípade Daniela Tupého k tomu dopomohli Ľudia proti rasizmu aby páchateľ nebol potrestaný.
Tie sochy v Bratislave sú ale aj tak zvláštne. Stavajú sa hlavne vrahom (Masaryk) a zločineckým ideológiám (čechoslovakizmu - kocúr) alebo bláznom (Schone Naci). Nikto nepostaví sochu Jožkovi Tisovi alebo Vojtašákovi aby pripomenul pomoc blížnemu svojmu tak ako to oni činili a učili aj iných Spravodlivých medzi národmi.
A dejiny sa budú opakovať. Jožko Tiso si myslel, že okrem Británie na kolenách a židoboľševických Gulagov na východe už je v Európe na ceste večné panstvo beštiálneho Hitlera. Komunisti tiež čakali na víťazstvo židoboľševického učenia na celom svete a teda koniec dejín. Dnes pravicoví liberáli tiež čakajú, že tak bude všade ako tu a to na večné časy a nikdy inak.
A dejiny sa budú opakovať. Bude druhý Hitler a Židia budú utekať ale na Slovensku už nebude žiadnych Spravodlivých medzi národmi. Nikto takých nevychová. Nasledovať Jožka Tisa a Vojtašáka je celou tou čudnou svoločou zakázané. Len fet a pravicovoliberálne heslo - každý sa stará len sám o seba - nestačia na záchranu Židov.
Ako nám to aj Sulík povedal- Keď pozrie von oknom nemôže pozerať na Svätopluka. Asi si ten katastrofák už sprivatizoval budovu Národnej rady a Bratislavský hrad.
Ešte je tu aj Nényka - video na konci článku:
http://necenzurovane.cwahi.net/10/balazs.html
Kto ty vlastne Mordechaj Kapusta si ?
OdpovedaťOdstrániťZdravim Ťa Mordy, teda tento príspevok sa vydaril, potešil ma na duši...Teraz keď nastúpili noví páni a švihajú bičom a hľadajú obete po celom úrade poteší aj tvojich pár viet
OdpovedaťOdstrániťMarián
Anonym: "Ja aj tak neviem, kto je Ďurko Ostrý. Poznám len Daniela Tupého, Ďurka Lansfelda a Ignáca Grossman"
OdpovedaťOdstrániťOdpoveď: Mal si si kliknúť na prepojenie Ďurka Ostrého a dozvedel by si sa, kto to bol. :)
V Žiline musia mať sochári hniezdo - pri Ladislavovi Berákovi je Pribiš úbohý amatér - z pompézneho Kosáka a kladiva urobiť Hlinku treba vedieť. Navyše som zistil, že slovenský dvojkríž v štátnom znaku mi pripomína dvojkríž Slovenskej pospolitosti, Hlinkovej gardy, maďarského štátneho znaku, najvyšší čas vymeniť ho opäť za vatričky alebo Dávidove hviezdy.
OdpovedaťOdstrániťVeď som sa preklikol na Ďurka Ostrého ale aj tak neviem kto to bol.
OdpovedaťOdstrániťMordechaj, zaujímavé je ako ti pomohla tohtoročná zmena. Už si bol zriedkavý, nudný a zrazu aha. Už je o čom písať a zrazu si ostrý ako Žid Egon Ervin Kisch. Potvrdzuje sa, že všetko zlé je na niečo dobré. A možnože aj napriek radikálnym extrémistom z OKS v parlamente nepôjde Lipšic proti mladým nacionalistom (
http://de.wikipedia.org/wiki/Kosher_Nostra
Lipshitz, William 1901 19?? ab 1922 lebenslange Haftstrafe, Mord an Benjamin Levinsky
)
Lipšicko je zaujímavý. Nechce povinnú osalvu holokaustu ale zato organizoval žiarovkové referendum na záchranu milovaného Česko-Slovenska.
A dúfam, že sa z Otca Serafima nestane vyskočený pop podľa vzoru amanta našej milovanej Nényky.
Je to ťažké vysvetľovať metafory básnika. Každý to vidí ináč. Taký diskutér pod článkom o Ďurkovi Ostrom sa pozastaví nad tým a pravdivo poukáže na metaforu básnika: "Vo Funuse nikdy klavír nebol." Ale ako si rôzne vysvetľujú čitatelia "Cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod", tak sa ja pokúsim o analýzu: "Možno sa to v skutočnosti nestalo vo Funuse, ale vo vtedajšej krčme pod Devínom, kde klavír mali a vtedajšia Lóža Mandragora vystúpila v noci s 10-litrovým demižónom na Devín, kde sa postavili na kameň a nadšene spievali "Kto za pravdu horí..." Dodnes si aktéri nepamätajú ako ich anjel strážny zniesol z tej veže po krkolomných schodoch po vypití toho demižóna. Ale si pamätajú, že ďalej hrali a spievali národné piesničky na klavíri v tej krčme.
OdpovedaťOdstrániťĎurko Ostrý, pôvodným menom Mosche Scharfstein, po absolvovaní holokaustu sa presídlil do Bar Achemu, Izrael a organizuje rozdeľovanie reštitúcií a odškodnení zo slovenského rozpočtu medzi chudobných Židov. Jeho meno je každý rok čítané medzi obeťami HC. Za svoju dlhoročnú činnosť dostal ocenenie Spravodlivý medzi nami zlodejmi.
OdpovedaťOdstrániťÁno, to je zaujímavý návrh hodný Zavackej, Dušana Kováča, Pavla Mešťana, Kamenca za podpory hercov s ukradnutou tvárou (cit. Labuda, najviac aj tak ukradli tvár nacisti všetkým tristo českým hercom keď na Heydrichovom pohrebe svorne ako jeden hajlovali).
OdpovedaťOdstrániťTakže nahraďme gardistický dvojkríž "Živánskou pod Kriváňom". Tak tie ohníky na prsiach českého leva nazval populisticky Dr. Gustáv Husák pred študentami v 1968 v Bratislave. Ale potom mu neprekážalo ako prezidentovi mať 20 rokov taký štátny znak.
Šalom súkmeňovci.
Mordechaj pise ti to skvele!
OdpovedaťOdstrániťNechcel by si pozvat do penzionu U Hanky zopar typkov ako pop-simurda-kaplan(Truhlik v jednej osobe)a napisat o nich blog?Mensie informacie a pikosky dodame!!!!!