Píše sa rok 2015

Sedíme na miestach, kde ešte v roku 2010 stál Penzión u Hanky v Telgárte. Teraz je to pustá zem nikoho. Okolo nás nie sú stromy a je všetko holé ako v americkej prérií. 

Kráľova hoľa je taký skutočne holý vŕšok uprostred púšte. Skončila sa doma temna a my sme vyliezli zo Zatvorenej spoločnosti. Len čo sa zaklapli dvere na pivnici, zasypali ich ruiny Penziónu.

V pustatine, kde bol kedysi Slovenský raj, žijeme už len my – traja úbožiaci – Mordechaj Kapusta, Otec Serafim a Ondrej Hríbik – náš žid, ktorý nás zachránil.

Nevieme, prečo nás Prozreteľnosť nechala po Apokalypse žiť na tejto Zemi. Skutočne závidíme mŕtvym a plačeme za svojimi deťmi, ženami a priateľmi. Občas sa nad našimi hlavami objaví vrtuľník a nejakí ľudia v skafandroch nám zhodia trochu vody a chleba. Hovoria, že sme zamorení.

Zmorení sme, to je pravda, veď už si ani nepamätáme chuť Vodky, Lacrimae Christie a Dievčeho hrozna. Možno sme aj zamorení, lebo mi vypadali všetky vlasy a Židovi odpadol slávik, takže tam ma už len bužírku, čo sme našli po spadnutých drôtoch. Možno aj tá je zamorená, lebo Žid neuveriteľne smrdí.

Urobili sme si krištáľku a počúvame správy. V rozhlase vysielajú priamy prenos Jeruzalemského procesu s vojnovými zločincami, ale nás to nezaujíma.

Načo nám to bude, keď sa dozvieme, že Ivetu Radičovú a Nicolasa Sarkozyho popravili obesením za vojnové zločiny. Viktor Orbán už nežije. Chytili ho partizáni a stiahli z kože aj s jeho milenkou tak, ako svojho času Benita Musoliniho.

Netanjahu spáchal samovraždu vo svojom bunkri pod Golgotou v Jeruzaleme a svoje pozostatky nechal spáliť pod Múrom nárekov.

Poprvýkrát sa cítime v depresii, opustení a v beznádeji. No, ale aby sme nechali odkaz pre budúce generácie, začnem od začiatku.

Všetko sa začalo odohrávať tak nevinne začiatkom roku 2011. Viktor Orbán udelil občianstvo všetkým „Maďarom“. Medzitým Židia ako Somálski piráti útočili v Stredozemnom mori na všetky lode a vyvražďovali posádky i cestujúcich ako sa to medzi Semitmi robievalo.

Po vzore Viktora Orbána vyhlásil Izrael dvojité občianstvo pre všetkých rasovo čistých židov na celom svete. Zdôvodnili to rovnako ako Maďari. Chceli ochrániť kultúru, jazyk a chrániť svojich občanov na celom svete, pretože im všetci ubližovali a cítili sa ako druhoradí občania USA, Veľkej Británie, Slovenska, celej Európy a – proste všade.

Okamžite sa naplnili naše obavy a Židia bez boja ovládli Svet, banky, diamantové polia, zlaté rezervy štátov, ministerstvá a svetové inštitúcie, vrátane OSN.

Slovenské ministerstvo zahraničných vecí sa okamžite stalo Ministerstvo zahraničných vecí Izraela – pobočka Slovensko. Rovnako Ministerstvo kultúry, televízia, ministerstvo financií, Národná banka Izraela na Slovensku a mnoho ďalších inštitúcií.

Nastala doba temna. Na Slovensku po voľbách v roku 2010 prišli k moci židia z OKS na čele so židovku Ivetou Radičovou z SDKÚ-DS.

Jediná mocnosť, ktorá sa im vzoprela a nemala židovských občanov bolo Rusko. Ešte v roku 2012 vyhlásilo dvojité občianstvo pre Rusov v Pobaltí, na Kryme a všade, kde boli občanmi bez pasu. Po vzore Maďarska a Izraela Rusko začalo chrániť svojich občanov.

Preventívne pripojili časti Pobalia v Lotyšsku, v Litve a v Estónsku k Rusku a Krym vyhlásil samostatnosť a nezávislosť od Ukrajiny.

Európsku úniu to vtedy netrápilo. Zachraňovali mier a nechali Viktora Orbána pripojiť všetky územia, kde žili Maďari k Maďarsku. Potom, keď Európska komisia sa stala izraelskou pobočkou v Bruseli, už nebolo čo riešiť.

Slovensko zaniklo a exilová vláda Mariána Kotlebu odišla do Moskvy k Slovanom.

Na medzinárodnej konferencii v Sárospataky Francúzsko na čele s Nicolasom Sarkozym, Veľká Británia s Cameronovou vládou i Nemecko s Merkelovou súhlasili s pripojením svätej zeme Maďarov v Tatranskej kotline k Maďarsku. Protektorkou Felvídeku sa stala Iveta Radičová. Potom začala mela. Presne koncom roku 2012 – tak ako to predpovedali Hoppiovia.

Ocitli sme sa pod nadvládou židov a museli sme sa schovávať v Zatvorenej spoločnosti, aby nás nejakí židovský poľovník neodstrelil. Naše ženy a deti odviezli do koncentračných táborov. Žiaľ, nikto sa odtiaľ nevrátil.

A tak sa moja stará nikdy nedozvie, že nemala pravdu, keď mi hovorila od rána do večera: „Ten alkohol Ťa raz zabije a čo si počnem ako vdova?“