Nešťastný Happening Lóže Veľkého Orientu a Byzantského Rítu

Sedím na terase Penziónu u Hanky zase opustený ako kôl v plote, zničený a utrápený po nešťastnej noci, ktorú sme strávili v breznianskej base, kde si nás dnes ráno vyzdvihli naše polovičky a celou cestou domov nás fackali. Pritom víkend začal tak krásne.

Radi chodíme s mladými na rôzne happeningy. Boli sme s nimi už aj v Tichej a Kôprovej doline, na 1. mája v Banskej Bystrici, na pútiach a všelikde inde. Často sme skončili tragicky, ale aby nás zavreli do basy, to sa nám ešte nestalo.

Začalo to v sobotu skoro ráno, po tom, keď sme sa v piatok dozvedeli, že bude v Bratislave Pride Happening. Vyvoniavali rezne ako obyčajne pri takých príležitostiach. Hanka s mojou starou vyprevadili mňa a Žida na stanicu v Telgárte. Xénia Otca Serafima nepustila, lebo sa bála, že ho zase michalovský vikár bude dištancovať za účasť na necirkevnom podujatí.

Vláčik sa pohol, zamávali sme našim polovičkám, zavreli sme kupé a so Židom sme sa povzbudili ako Pat a Mat. „A je to!“ V Brezne k nám pristúpili do kupé dve dievčatá z toho domu s červeným svetlom, kam chodievame a srdečne sme sa zvítali.

Cestou do Bratislavy sme sa primerane zabávali a pri vystupovaní na Hlavnej stanici v Bratislave, sme už mali na hlavách karnevalové parochne a obnažené bruchá.

Dievčatá si obliekli priliehavé tričká s nápismi „I love Lesbians“. Ja som držal okolo krku jednu dievčinu a Žid druhú, aby sme ukázali zmysel pre toleranciu.

Nechápeme, prečo na nás starí Bratislavčania pľuli.

Našťastie mladí v autobuse sa usmievali. Na Hviezdoslavovom námestí to bolo krásne. Až na to, že nám bruchá začali hladkať dvaja mladí čierni kučeraví židia. Aj sa mi snažili dostať do nohavíc, ale naše Lesby z Brezna ich predbehli.

Pohoda bola, až kým sa neobjavili naši chlapci zo Slovenskej pospolitosti. Čudovali sme sa, prečo ich tretí mladý žid v priamom prenose Markízy poslal do „píp píp“. Ale kým sme na to prišli, zobudila sa v nás trauma z detstva a tak sme radšej vzali naše dievčatá a odcestovali späť do Brezna.

Noc sme zakončili nádherne a v nedeľu doobeda sme vyspávali spoločenskú únavu.

Keď som prišiel na obed do Penziónu u Hanky, sedel tam už Otec Serafim a vyzvedal od nás, ako bolo na Pride. Pokračovali sme v zasadaní, porozprávali sme mu naše zážitky, pozreli si Reláciu o 5 minút dvanásť a pobavili sme sa na nestrannosti a objektivite Zlatice Puškárovej.

Keď sme vypili džbán vína a kóšer vodky, cítili sme sa akosi malátne. Slniečko svietilo a tak som navrhol, aby sme sa prešli a pokračovali v zasadnutí na Kráľovej holi. Vzali sme so sebou tri demižóny a insígnie našej Lóže.

Niesol som si svoju vychádzkovú palicu, Otec Serafim si vzal Dvojramenný kríž našich predkov a Žid 7 – ramenný svietnik, ktorým vyvolával duchov. Schádzali sme v dobrej nálade z Kráľovej hole, keď tu idú naproti nám traja mladí židia, ktorých sme stretli v Bratislave.

Nečakal som, kým nám začnú dávať svoje ruky do nohavíc a preventívne som praštil budzogáňom po hlave jedného z nich. Otec Serafim sa tiež zľakol a zanechal na čele druhého žida fašistický znak Slovenskej pospolitosti. Tretí mladý žid sa otočil a chcel zbehnúť dolu brehom, keď tu čo nevidím?

Žid vytiahol sedemramenný svietnik a praštil ho do temena hlavy. Pomyslel som si: „To nie je možné, nebodaj sa už zmenil na úplného Slovana.“

Ani sme nestačili prísť do Penziónu u Hanky, keď sa Telgártom ozvali policajné húkačky, zastali pri nás a naložili nás do auta. Keďže sme neboli schopní súvislej výpovede, zavreli nás do cely predbežného zadržania. Ráno nás predviedli pred policajného prezidenta na podanie vysvetlenia.

Sedeli sme skrúšene a počúvali: „Mám tu na vás oznámenie o rasovej neznášanlivosti, intolerancii a pokuse z trojnásobného zabitia,“ – povedal kapitán a potuteľne sa pritom usmieval. Potom sa ospravedlnil, že nedodržal policajný postup a povedal: „Zabudol som sa vám predstaviť, páni,“ – odmlčal sa, aby zvýšil napätie a pokračoval, „... hm..hm...volám sa kapitán Jaroslav Peuker, brat Petra Peukera v Banskej Bystrici.“

Tým sa vysvetlil jeho potuteľný úsmev na tvári.

Začal som kuť železo za horúca a hovorím: „Neviem, aké klamstvá Vám narozprávali tí traja židia, ktorých sme stretli pod Kráľovou hoľou, pán náčelník, ale...“ – Kapitán mi skočil do reči: „To neboli Židia, to boli Arabi“.

V hlave sa mi rozjasnilo a pomyslel som si: „Tak preto náš Žid tak nadšene trieskal svietnikom, až kosti prašťali.“ Ale nechal som si to pre seba. Povedal som si v duchu: „Semiti ako Semiti, aspoň nás neobvinia z antisemitizmu“.

Rýchlo som zmenil obhajobu a hovorím: „Pán kapitán, aspoň vidíte, že nie sme antisemiti, ani rasisti, ani intolerantní a už vôbec nie sme násilníci.“

Nadýchol som sa a pokračoval: „V skutočnosti sa celá príhoda udiala ináč. – Spokojne sme si vykračovali z Kráľovej hole, keď sa naproti nám objavili tí mladí chlapci.

Všetko je dielom nešťastnej náhody a udialo sa to tak rýchlo. Ten chlapec, čo išiel naproti mne sa nevdojak pošmykol a hlavou padol na môj budzogáň. Otec Serafim sa k nemu sklonil, aby mu pomohol, keď tu druhý chlapec sa pošmykol a padol čelom na jeho Dvojkríž. Ten tretí sa otočil, že ide zavolať pomoc do dediny, keď mu nohy vyleteli ako na ľade dohora a temenom padol na Židov svietnik.“ Nadýchol som sa a dopovedal: „Viete pán kapitán, po tých dažďoch bolo tak šmykľavo. Ani sme nestačili zavolať záchranky a Vy ste nás priviezli sem – k Vám. Ale mi si nesťažujeme, prosím.“  

A sklonil som hlavu. Kapitán Jaroslav Peuker celý čas súhlasne prikyvoval hlavou a začal: „Je to dôveryhodné vysvetlenie a s dobrým obhajcom by mohlo obstáť pred prokurátorom,“ – potom dodal: „Spíšeme záznam z vyšetrovania, podpíšete ho a zaplatíte 5 € pokuty za výtržnosť.“ – Potom sa záhadne zamyslel a hovorí: „Sľúbte mi však, že budete v parlamentných voľbách voliť č. 14 Ľudovú stranu – Naše Slovensko.“

Všetci sme prikývli a vonku nás už čakali naše polovičky. Skôr ako som dostal prvú facku, vypýtal som si od nej 5 € a dal ich kapitánovi so šepotom: „To dajte bratovi na výdavky vo voľbách“.

Žid sa objavil vo dverách Penziónu u Hanky, zazíval a prisadol si ku mne. Keď si spomenul, čo sme včera nasľubovali, usedavo sa rozplakal. Utešoval som ho: „To vieš! Liberálne sa musíš rozhodnúť! – Buď budeš voliť ako minule a budeš sedieť v base, alebo sa kapitán dozvie, že v Telgárte boli 3 hlasy za č. 19 a môžeš s nami zasadať aj budúce 4 roky“.