„Hospodin dal, Hospodin vzal.“ (Jób 1:21)

Bola ponurá tmavá noc. Po oblohe sa tiahli čierne mračná a v diaľke za Kráľovou hoľou sa občas hrozivo zablyslo, akoby aj príroda chcela zvýrazniť dramatickosť chvíle. Našťastie nepršalo a hlbokú tmu osvetľoval iba mesiac v splne, ktorý v diere medzi mrakmi zjasňoval siluety okolia ako niekde v Transylvánii. S malou dušičkou, ako ma moji priatelia príjmu, som sa prikrádal v tieňoch domov, plotov a stromov celým Telgártom – až k Penziónu u Hanky. Pomaly som otváral dvere na Penzióne, kde okrem Otca Serafima a Žida, nebolo ani nohy. Keď som zostal v dverách otvorených dokorán čakajúc ako zvýsknu od radosti, Mesiac za mojou hlavou mi vytváral svätožiaru. Atmosféru hrôzy dokonalo ťahavé vytia dedinského psa niekde v diaľke Telgártu. Zvonka zafúkal vietor, až sa na stole pred Otcom Serafim začali prevracať stránky breviára, ktorý vždy nosil so sebou. Žid si práve dával pohár vodky Medvedev k ústam, keď sa obrátil k dverám a so zdesenou tvárou padol zo stoličky na zem. Vodku si vylial na bradu a rozkašľal sa. „Taká škoda!“ – pomyslel som si. Až pri dverách som zacítil pach kóšer alkoholu rezaného židovským smradom a vredmi dvanástorníka, ktorými Žid celý život trpí. Potom ma zbadal Otec Serafim a napriek znateľnej opitosti, vyskočil zo stoličky, nasadil si mitru a krížom ma prežehnával so slovami: „Apage Satane!“ Približoval som sa opatrne k nemu, ale stále spätkoval pod ochranou kríža, vyvaľoval oči akoby videl čriedu zombie, až kým sa nezosunul na stoličku. Pristúpil som k nemu a hovorím mu: „Počul som, že ste ma dali vyhlásiť za mŕtveho, ale som živý a zdravý – Ty neveriaci Tomáš,“ – a na znak priateľstva som ho po kresťansky objal. Zacítil som vôňu tlačenky, cibule, Dievčieho hrozna a cesnaku. To ma spasilo. Hovorím mu: „Cítim vôňu cesnaku, cibule a ani kríž ma nespálil. To dokáže len živý.“ Videl som, že ho to upokojilo a keď aj Žid zazrel, že sa Otcovi Serafimovi nič nestalo, zavolal na Hanku: „Dones celý džbán Lacrimae Christie! A rýchlo.“ Potom trošku priškrteným hlasom, akoby zrazu dostal trému, dodal: „Na účet podniku.“ V tichu sme sedeli za stolom, kým Hanka nepriniesla džbán vína a nepostavila ho predo mňa. Ani som sa nenamáhal naliať si ho do pohára. Priložil som si džbán k ústam a hltavo som pil plnými dúškami až do dna, hoci víno stekalo aj po brade, po svetri a rozlievalo sa po zemi. Prázdny džbán som položil na stôl a ďalej sme ticho sedeli. Vedel som, že Veľkňaz a Pokladník čakajú na vysvetlenie, ale ja som čakal, kým sa mi rozjasní hlava. Žid si to k môjmu prospechu zle vysvetlil a potichu, s bolesťou v hlase, šepkal na Hanku: „Dones mu ešte jeden!“ Neprotestoval som. Medzitým sa mi vrátila jasnozrivosť a začal som: „Hospodin dal, Hospodin vzal. Nech je požehnané meno Hospodinovo.“ – A pokračoval som: „Takto som odpovedal mojej drahej manželke jedného krásneho horúceho júnového dňa na výčitky, že smrdím grošom a nechal som sa obrať o ten maličký majetok po predkoch, čo som mohol mať. Vyčítala mi, že len chodím s vami dvoma, tvrdím, že celý dôchodok míňam na knihy a štúdium politických, vojenských a náboženských otázok, ako jej to vždy dôvodím a doma nič nenechám.“ Na moje slová sa rozčertila a povedala: „Židovská kurva Ťa opantala, hoci hospodinka to bude dobrá.“ – Toto vypustila z úst tá vzácna žena, čo s ňou zdieľam manželské lože už 39 rokov, hoci volí KDH a hovorí, že Janka Fígeľa určite vyhlási Benedikt XVI. ešte zaživa za svätého, aby som sa k nemu mohla modliť. Bránil som sa, že Hospodin obral prostredníctvom Žida aj našu Lóžu Veľkého Orientu a Byzantského Rítu a Hospodin Fruni, Hospodin Majský, Gospodin Chodorkovský, Lord Soros a mnohí ďalší židovskí muži tiež vzali ľuďom majetky. To preto sa hovorí o Jóbových zvestiach. Ale my sme mu to z kresťanskej lásky hneď odpustili. Náboženské otázky sú náboženské otázky a my vieme, že čo Boh robí, dobre robí. Aj Jób to svojej žene vysvetlil, lebo nebola KDHáčka. Neznaboh – podpredsedkyňa SDKÚ-DS Ivetka Radičová bude tiež dobrá hospodinka, keď káže investovať ľuďom do DSS-iek. A keď im z peňazí na účtoch ubúda, na vine je Robko Fico a Vierka Tomanová. Potom som pokračoval: „Na tri mesiace som sa nechal zavrieť na Prednej Hore, aby som odhalil ako židia prichádzajú k majetkom. Všetci vieme, že čo psychiater, notár, zamiňák – to židovské meno.“ Zatajil som, že ma tam zavrela moja stará, aby ma uznali za neschopného nakladať so svojím majetkom tak, ako to robia všetci rodinní príslušníci židov, keď sa veselí a milí ľudia zblížia s Delíriom Tremens, so Sklerózou, s Alzheimerom alebo s Parkinsonom. „Bola to hrôza,“ – a striasol som sa. „Celé tie mesiace som pil len vodu a minerálku. Vstával som uprostred noci – asi o šiestej – a klopýtal so spolutrpiteľmi po parku, väčšinou tiež židmi, až sme strácali dych. Za to sme dostali raňajky a mlieko.“ Žid s Otcom Serafim sa zatriasli tiež. „Takže chlapci, – preskočil som plot a som tu. Budú predsa voľby.“ Potom som v duchu kul plány: „Možno sa Hanka dá presvedčiť a zbavíme Žida svojprávnosti, keď jej dcéra je gréckokatolíčka.“ Ale zahnal som aj ďalšiu diabolskú myšlienku: „Za koľko by sme mohli predať Cerkev?“ Čo by som mal z peňazí a majetkov bez priateľov?